Pri odbočke do Korytnice vystupujem niečo pred deviatou a do samotnej Korytnice je to len na skok.Kedže známe kúpele už majú svoju zašlú slávu za sebou, frekvencia premávky tu nie je veľká. Pri vstupe pasúce sa kone a poníky oživia prostredie ktoré v minulosti žilo a bolo plné kúpeľných hostí.Dnes množstvo budov,ktoré plnili svoj účel stále chátra a či ešte niekedy budú slúžiť ľuďom ťažko povedať.Snáď troška poteší budova riaditeľstva bývalých kúpeľov na ktorej prebiehajú stavebné práce.Čomu alebo komu bude slúžiť ukáže čas,kedže z miestnych som tu nestretol ani nohy a nemal som sa koho opýtať.Pokračujem teda ďalej po modrej turistickej značke,ktorá ma privedie až do Hiadeľského sedla.Ešte predtým ako vkročím do samotného lesa míňam aj zachovanú kaplnku, sväté miesto určené pre modlitby ako aj samotný prameň Jozef s bývalou plniarňou minerálnej vody,ktorá je už nejaký ten rok mimo prevádzky tak isto.Pri prameni sa troška ovlažím a pokračujem miernym stúpaním ktoré sa kľukatí cez les.Poniže Sedla pod Babou míňam aj niekoľko aút,ktoré schádzajú možno aj priamo z Hiadeľského sedla.Práve tento víkend sa konala aj Nízkotatranská stíhačka z Telgártu až na Donovaly a Hiadeľské sedlo patrí k jedným z kontrólnych stanovíšť tejto akcie.Veď zdolať 103 km po hrebeni Nízkych Tatier za 14 hodín a 13 minút je tak troška aj nadľudský výkon.Takýto čas mali víťazi v cieli na Donovaloch.Tak snáď len klobúk dole.V Sedle pod Babou je pri otvorenom lese na dohľad aj Nová hoľa s vrcholovou stanicou a so zjazdovkou.Ďalší pekný pohľad sa naskytne o niečo vyššie,ale tentokrát na Kozí chrbát,ktorý je mi naozaj otočený chrbtom:-)Po hodine a štyridsiatich piatich minútach prichádzam do Hiadeľského sedla,kde si dávam prestávku a zaznamenávam aj nejaké tie zmeny ktoré sa tu udiali.Naposledy som tu bol v roku 2009 a stĺpy vysokého napätia ktoré dnes hučia v Hiadeľskom sedle sa tiahnu skrz neho.Kvalitný altánok,ktorý poskytuje aj miesto pre noclažníkov tu ale našťastie stále stojí a je v dobrom stave.Mám radosť z takýchto prístreškov možno aj preto, že ich veľa nie je na našich turistických chodníkoch a pri dlhšom putovaní padnú veľmi vhod pre turistov.Preto si v ňom hodnú chvíľku posedím a čo to zjem.Možno raz tu aj prespím a budem načúvať ako tunajšia príroda žije nočným životom.Na nosných stĺpoch pribudli aj nejaké tie kresby a celkom sa mi páčia.To sa už ale pomaličky balím a lúčim sa s Hiadeľským sedlom ako aj s modrou turistickou značkou ktorá pokračuje smer obec Hiadeľ.Ja sa napájam na červenú turistickú značku,ktorá ma prevedie nie dlhým ale zato krásnym úsekom Nízkotatranského hrebeňa.
Smerovník udáva 2 hodiny 10 minút na vrchol Veľkej Chochule.Mne to však bude trvať o troška viac,pretože sa nikam neponáhľam.Samotné výhľady do diaľav nútia zastaviť a obzrieť sa zas a zas.Slnečné lúče naberajú na sile,ale spolu s jemným povievaním vytvárajú ideálne podmienky na výstup.Postupne za sebou zanechávam les a začína typická kosodrevinovo-skalná oblasť,ktorá vytvára nádherné chodníčky lemované čučoriedčím,ktoré sú pre oko takisto nádherné ako samotné výhľady.A práve čučoriedok je naozaj na určitých úsekoch hojne,teda aspoň tam kde nie sú už obraté.Tu stretávam aj prvých turistov,ktorí už ale zostupujú z hrebeňa aj keď je len niečo pred pol dvanastou.Podľa pozdravu sú to naši susedia z Poľska.Obavy pred búrkou a hlavne na takýchto odkrytých priestranstvách sú na mieste.Ja ale dnes verím meterológom,ktorí hlásili dobré počasie aj na horách.Vyhrievajúce sa vretenice na chodníkoch len tak zarazia v kroku aj keď človek s nimi ráta v takýchto oblastiach.Na vrchol Prašivej som narátal tri jedince,ktoré sa ale rýchlo stiahli do kosodreviny.Dobré je, že sám chodníček je prehľadný a človek stráži svoje kroky.Postupne ako sa blížim k vrcholovému smerovníku na Prašivej prechádzam záverečným úsekom bohato narastenej kosodreviny a pri pohľade späť z vyvýšených miest len tak tipujem kade presne vedie chodníček,ktorý neni vôbec vidno.To ma ale delí už len pár metrov od vrcholu,kde oddychujú ďalší turisti.Kedže aj pre mňa má deň len 24 hodín a čaká ma ešte kus cesty zdržím sa len niečo cez 20 minút.Zachytávam okolitú krásu objektívom a oveľa viac času z tej nádhery doprajem hlavne oku.Zelené koberce sýtozelenej farby s dostatkom svetla,modrastej oblohy a s vrchmi v pozadí majú neobyčajné čaro.Takýto pohľad sa naskytne na viacerých miestach.
Kamenistú Prašivú opúšťam a pokračujem smerom na Veľkú Chochuľu na ktorú to nie je ďaleko.Na ceste k nej zdolávam pár zostupov a tak isto mierne stúpania.Vrchol Veľkej Chochule má charakter trávnatého hrebeňa a práve tu si robím dlhšiu pauzu spojenú aj s obedom.Kruhové výhľady sú oveľa bohatšie a dobre spoznávam miesta ktoré som navštívil pred nedávnom.Svoj zrak zameriavam aj na samotný Salatín,ktorý sa týči nad Liptovskou Lúžnou a príde mi tak maličký z tejto výšky a diaľky.Zdola je to už ale iný pohľad naň.Napravo od neho sa tiahne a pokračuje hlavný hrebeň NT,ktorý je ako na dlani.Škoda že žltá turistická značka zo sedla pod Skalkou smer Liptovská Lúžna je zatiaľ stále nepriechodná.To by som mohol zažiť ešte o niečo viac z tohto raja.
Vydávam sa teda podľa plánu po zelenej turistickej značke,aby som následne zostúpil k ústiu do Sopotníikej doliny.Samotný zostup pásmom kosodreviny hlavne v hornej časti je síce značený dobre,ale cestička je dosť úzka a hlavne zarastená vyššou trávou a zakrývajúcou kosodrevinou.V tejto časti si pomáham aj turistickou palicou aby som aspoň z časti mal prehľad kam stúpam.Stále mám aj časovú rezervu a tak postupujem radšej pomalšie.Kosodreviny postupne ubúda a striedajú ju čučoriedkové polia,kde to len tak svieti modrými bobuľami.Tie ma ešte hodnú chvíľu sprevádzajú aby odovzdali štafetu bukovému lesu,kde sa už ide oveľa lepšie.Klesaním cez serpertíny sa dostávam ku poľovníckej chate Tajch.Zarastené okolie okolo chaty,poškodené okenice naznačujú že chata už nejaký čas neni v prevádzke,čo je škoda,pretože je umiestnená v peknom prostredí samotného lesa a aj prístup vozidlom je dobrý.
Poniže Tajchu z chodníčka na mňa už kýva trojica turistov,ktorí ako vyplynie z pozdravu sú cudzinci.Sú to mladí ľudia,dve ženy a jeden muž.Dohovárame sa v anglickom jazyku a pýtajú sa ma koľko je to ešte na vrchol.Hodinu a pár minút odpovedám.Baby len tak odfuknú až sa im oči pretočia.Predsa len majú aj oni toho už v nohách dosť a sily im určite ubrala aj samotná Sopotnická dolina ktorá neni najkratšia.Ubezpečujem ich,že vrchol určite stojí za tu námahu aj keď mali so sebou len jednu kapsičku prehodenú cez plece a aspoň tá voda by mala byť vo výbave každého turistu.Zhrozené oči som videl aj po druhý krát,keď som ich upozornil aby si dávali pozor na hady.Mojim cieľom ich nebolo vyplašiť,len som chcel aby boli opatrní.Síce od uhryznutia sa neumiera,ale rozhodne je po výlete a po peknom dni.Hneď nato si začali baby po malej porade vyťahovať ponožky čo najvyššie to dalo a pokračovali ďalej.Tak sme si zaželali ešte pekný zbytok dňa a každý si išiel tou svojou cestičkou.Na konci lesa som sa už prehupol do samotnej Sopotnickej doliny a po ľavej strane sa pripojil aj potôčik Sopotnica.Celou dolinou až na malý úsek vedie asfaltová cesta ktorá vyúsťuje pred obcou Brusno.Na pešo je dolina zdĺhavá,ale bicyklisti by si prišli na svoje.Rozhodne lesy a prostredie sú tu nádherné.Míňam aj jednu z tých väčších chát - Chatu pod Javorinkou,kde práve prebieha lúčenie so slobodou:-)Od chaty je to už len dlhé šliapanie do Brusna,kde prichádzam 25 minút pred odchodom vlaku.Na stanici sa od pána dozvedám, že hasičov čo som videl povyše v obci s natiahnutými hadicami,že to nebolo cvičenie ako som sa domnieval,ale že naozaj horel dom.Aj keď v tomto prípade už bol uhasený:-)
