Je to už naozaj veľmi dávno, hádam aj 25 rokov čo som navštívil túto lokalitu ešte s detským táborom a jediné čo som si ako tak matne pamätal boli akési drevené schody ktoré viedli na vrchol Sitna, či malý kapor pri brehu jazera Počúvadlo počas šantenia. A práve preto sa sem vyberám posledný májový piatok aby som si oživil spomienky na pekné detstvo.Moja dnešná trasa vedie : Počúvadlianske jazero – NCH zelená turistická značka – Tatárska lúka – Sitno 1009 m.n.m. – ruiny Sitnianskeho hradu – Vlčia jama – Tatársky jarok – Počúvadlianske jazero.
Svoj dnešný výlet začínam v srdci Slovenska z kade sa presúvam spojom do Banskej Štiavnice a následne k môjmu dnešnému východziemu bodu – jazeru Počúvadlo. Na prvý dojem sa mi zdá akési malé, ale to bude asi tým že, ja som už väčší a starší. Samotné jazero a jeho okruh si nechávam až na poobedie veď mám pred sebou celý slnečný jarný deň.Ešte predtým ako sa vnorím do lesa a začnem stúpať štiavnickými lesmi dozvedám sa aj kopec informácií z informačných a náučných tabúľ ktoré sú v blízkosti hlavného smerovníka.Historické okienko oznamuje že prvá písomná zmienka o samotnej obci Počúvadlo pochádza z roku 1333 a obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom ,uhliarstvom a drevorubačstvom, keďže zásoby dreva boli v Banskej Štiavnici už vyčerpané a práve v tejto oblasti ho bolo dostatok pre fungovanie hút.Samotné Sitno osídlili ľudia Lužickej kultúry, ale aj Starogermánski kvádi a od 6. storočia Slovania. V dnešný deň sa tu usídlili hlavne deti ktorých je tu ako maku, kedže MDD ktorý zorganizovali Lesy SR ako akciu – Lesy deťom prebiehala už troška s predstihom.Preto aj samotné okolie Počúvadla je lemované okrem pestrej zelene aj stanovišťami s tematikou lesa a všetkému čo k nemu patrí.Tak troška sa medzi tými deťmi vidím aj ja spred niekoľkých rokov.Možno sa aj ony sem raz vrátia aby troška zaspomínali.Poobede sa pri niektorých stánkoch pristavujem i ja.
Od hlavného smerovníka sa teda vyberám po zelenej značke až na samotný najvyšší vrch Štiavnického pohoria – Sitno 1009 m.n.m. Spoločnosť mi robia aj náučné tabule ktoré chodník spestrujú až na samotný vrchol Sitna.Stúpanie k Tatárskej lúke má charakter kolmo hore a práve tu sa dá troška oddýchnuť pred ďalším záverečným stúpaním.Postupne sa v zelenom lese odkrývajú aj drevené schody na ktoré som bol tak veľmi zvedavý a na ktoré som sa tešil.Sú presne také aké mi zostali v pamäti.A aj vďaka nim je výstup na vrchol o niečo zaujímavejší.Po zdolaní posledných niekoľko desiatok schodov sa ocitám na skalnej vyhliadke kde stretávam aj turistov z Čiech a Poľska.Ešte v celku modrá obloha aj keď s miernym oparom ponúka nádherný výhľad do okolia.Kremnické vrchy či Poľanu v diaľke cez opar nevidno ale viem že tam niekde v diaľke sa vypínajú.Banská Štiavnica v kotline ako na dlani aj so svojou pýchou – kalváriou na kopci.Hodnú chvíľku tu strávim aj ja veď k vrcholovému smerovníku na Sitne je to už len minútka cesty,takže sa nemám kam ponáhľať.Od seba ich delí len kratučký lesík,kde vstupnú bránu zastáva breza naklonená cez chodník.Ako keby chcela povedať že história a hlavne život tu nebol ľahký.K vrcholovému smerovníku prichádzam zhruba po hodinke cesty pohodovým tempom.Tu už v plnej kráse vidím či už samotnú drevenú rozhľadňu či vysielač Sitno ktorý sa týči do výšky.Historická rozhľadňa ako udáva tabuľka je sprístupnená v mesiacoch jún až august.Momentálne na nej panujú kovové mreže.Vrchol Sitna si nepamätám ani trošku a je to pre mňa nové miesto na našom krásnom Slovensku.Rozhľadňu si pozriem aspoň z blízka a samotnú chatu Andreja Kmeťa aj z vnútra.
Na vrchole Sitna je príjemná atmosféra a preto sa tu tiež zdržím hodnú chvíľku na oddychovom mieste ktoré je tu k dispozícií. Po občerstvení sa napájam na modrú turistickú značku ktorú kopíruje aj predošlý náučný chodík.Lúčny chodník sa mení na asfaltovú cestu ktorou sa na chatu vyvážajú zásoby a je to zároveň aj prístupová cesta k samotnému vysielaču.Cesta dolu kopcom ubieha o čosi rýchlejšie aj keď nemám dôvod ísť rezkým krokom.Spomalím až pri odbočke na ruiny hradu Sitno ktorý je ukrytý za peknou lúkou statných stromov.Samotný areál torza hradu sa môže už dnes zdať malý,ale aj v blízkom lese cestou domov som natrafil na pozostatky hradieb ktoré tvorili hrad a jeho okolie.Toto všetko už pohltil les a preto samotné hradisko je malých rozmerov.Aj napriek tomu nič neuberá na atraktivite tohto starobylého miesta.Aj archeologické výskumy preukázali ľudskú činnosť už v období praveku.Od pradávna slúžilo Sitno a jeho okolie ako obetisko,pohrebisko a útočisko pred nepriateľmi.Hrad hral veľmi dôležitú úlohu aj pri protitureckých bojoch a svojimi dymovými signálmi varoval bohatú Štiavnicu pred nepriateľmi.Hrad stál na skalisku ktoré nie je až tak mohutné ako to je v prípade iných hradov,ale aj na tomto kúsku je zaujímavé sledovať ako sa hrad staval a napájal sa na skalu.
Od hradu sa vraciam späť k modrej značke aby som pokračoval podľa plánu ďalej smerom k Vlčej jame.Poniže sa cesta rozdvojuje,tá vľavo pokračuje ako náučný chodník okruhom späť na Sitno a tá v pravo popod hradný areál okruhom k Počúvadlianskemu jazeru.Práve aj na pokračujúcej modrej značke možno v lese zazrieť pozostatky hradných múrov a neskôr na žltej značke smerom na Tatársky jarok maličké štôlne,jarky ktoré sa strácajú pod zemským povrchom.
K Počúvadlianskemu jazeru prichádzam z časovým predstihom a tak mi jeden okruh trvá hodinu a pol s početnými prestávkami a fotením.Pri pohľade na vodné bicykle ktoré sa pohojdávajú na vodnej hladine sa mi vracia spomienka že to bolo možno práve aj tu kde sme sa aj my člnkovali a vysedávali na neďalekej trávnatej ploche s mólom ktorá slúžila ako miestna pláž.Ešte stále je tu aj dostatok rýb ktoré sa preháňajú popri brehu a tie väčšie kusy vyskakujú na hladinu.Pristavím sa aj pri hoteli Topky ktorého krásny exteriér obdivujem.To sa ale už rúti kočiar s návštevníkmi ktorí ťahajú dvaja zdatní žrebci.Počúvadlo je ako stvorené na oddych pred pracovným zhonom,len tak si posedieť na lavičkách ktoré sú posiate okolo celého jazera.Ja zároveň v neďalekej reštaurácií končím svoj výlet za spomienkami kapustovou polievkou.
