Do samotnej Ľubochne prichádzam už v piatok niečo po 17:00 hodine a kým dorazím k môjmu dnešnému nocľahu (chata Lúčka),strávim nejaký čas aj spoznávaním tejto obce,ktorá má niečo do tisíc sto obyvateľov.Musím povedať,že je tu veľa pekných miest.Napríklad samotný park,ktorý je rozhľahlý a pri prechádzaní ním máte pocit ako by vás niekto z výšky sledoval,áno sú to nádherné stromy,ktoré sa týčia nad hlavami.Aj keď nie všetko v parku už funguje ako kedysi,ale zato je prehľadný,čistý a udržiavaný.Aj za to dávam Ľubochni sto bodov.Priamo v jeho srdci je altánok s desiatimi naučnými tabuľami,ktoré sú usporiadané do polkruhu a prevedú vás históriou železnice,ktorá dakedy viedla Ľubochnianskou dolinou.Stráviť také dopoludnie v tomto parku môžem len odporučiť.Lipová alej ktorú tvori 111 kusov líp malolistej je ďalší zo skvostov tejto obce.Stromy,staré lipy,ktoré lemujú cestu a sú zároveň aj mlčiacimi svedkami rôznych udalostí z minulosti.Kiežby takýchto miest bolo čo najviac v našich mestách,obciach.A tak isto je tu veľa starých krásnych budov,ktoré majú peknú architektúru.
Z parku sa vyberám asfaltovou cestou do ústia Ľubochnianskej doliny,ktorou preteká potôčik Ľubochnianka.Kým dorazí až sem z dlhej doliny a vleje sa pred dedinou do Váhu urazí kus cesty:-)Dolinou sa ide veľmi príjemne a miestami je osadených aj pár tabúľ,ktoré sú súčasťou aj miestneho náučného chodníka a poskytujú informácie od fauny cez flóru až po geologické zloženie samotnej doliny.Dolina má veľmi pekné zákutia a zrak mi padne aj na dravca,ktorý krúži vysoko nad bralami.Hodnú chvíľku ho pozorujem ako v kružnici oblietava svoje okolie a stráži si ho svojim bystrým zrakom.Dohovie ako sa mu z tej výšky javím ja.Ešte dobre, že nie som hraboš na asfaltovej ceste,to by som ďaleko nezašiel:-)Vleky na neďalekých svahoch lúky dávajú znamenie,že niekde pod nimi za lesom čupí chata Lúčka.Prechádzam teda popri drevenom pamätníku a cez drevený most miernym stúpaním sa dostávam ku samotnej chate.Po pravej strane potoka Ľubochnianka míňam aj striekajúci gejzír,či prúd vody čo strieka zo zeme a taktiež susednú plačúcu skalu z ktorej cícerkom stekajú kvapky vody.Veľmi pekná prírodná scenéria.Samotná chata Lúčka je vzdialená štyri kilometre od Ľubochne vo veľmi peknom prostredí okolitých hôr.Po príchode sa ubytujem,dám si niečo na večeru z vlastných zásob a pomaličky si chystám lôžko na spanie.Pri otvorenom okienku v podkroví chaty Lúčka za šumu potôčika Ľubochnianka zaspávam...
Ráno sa zobúdzam už o piatej a pokračujem dolinou.Nad dolinou vládne ešte opar,ktorý raz ubudne a zas znova pribudne.Ticho,ktoré vládne v doline preruší len pár aút,ktoré smerujú ďalej do doliny.Z lesa ranným krokom na cestu vyjde aj srnka so svojim potomstvom aby sa ešte popásli na lúke,kým začne ten pravý denný ruch.Chvíľku postojím a pozorujem neposedné srnčatá,ktoré neustále odbiehajú niekam do lesa aby sa zas v zapätí vrátili k mame.Pekná chvíľka.To sa už ale na vlečke vezie žrebec a podľa stavby tela súdim že ide na pánske sťahovať drevo niekam do lesa.Ľubochniansku dolina vypĺňajú aj horárne,niektoré obývané a niektoré už v polorozpadnutom stave.Popri niektorých z nich prechádzam i ja.Od začiatku doliny sa okolím cesty tiahne aj niekoľko svätých obrazov,ktoré si ľudia takto vybudovali.Len po Rakovú som napočítal päť takýchto miest.Ako sa blížim k Rakovej odkrýva sa mi pohľad aj na Liečebno-výchovné sanatorium po pravej strane a z diaľky už vidím aj rázcestník na stračej nôžke.Ten hlási dve hodiny,tridsať päť minút na Kľak.Mne však výstup trvá o jednu hodinku dlhšie.Dôvodov bolo viac.Súperom sú mi jednak blatisté strmé chodníky,ktoré mi tak uberajú viac zo síl a energie a tak isto aj hľadanie tej správnej cestičky miestami.Chodníček z Rakovej má zo začiatku asfaltový povrch a neskôr prechádza na lesnú cestu.Spodná časť trasy je lepšia, čo do značenia aj čo sa týka kvality chodníka.Čím stúpam vyššie,tým je ťažšie udržať plynulý krok.Trasa vedie aj cez lopúchové kráľovstvo,ktoré treba zdolať.A ja mám pocit,že tadiaľto asi veľa turistov na Kľak nechodí,ale možno že sa mýlim a opak je pravdou.Oddychujem častejšie a tak aspoň viac vnímam atmosféru okolo seba.Postupne sa dostávam až k poľovníckemu posedu na ktorom sú dvierka pootvorené,ale vo vnútri je prázdny.Posed je robustný a pravdepodobne bude z tých novších.Práve kúsok od neho hľadám tú správnu cestu ako pokračovať ďalej,kedže značenie nevidím nikde na okolitých stromoch.Predo mnou len lopúchová džungľa a tak si radšej dávam prestávku a niečo si zajem,kedže cítim už aj hlad.Možno potom sa mi aj viac rozostrí zrak:-)Veľká Fatra mi práve tu dopriala krásny pohľad a zážitok.Ako si ulievam z čaju z neďalekého lesa registrujem ako sa niečo ním prediera že len konáre praštia.Zrazu sa z lesa vynorí statný jeleň,ktorý to má podľa smeru namierené do susednej hory cez lopúšisko.Keď sa nám stretne pohľad a navzájom sa zočíme,zver zastane a pár sekúnd si ma skúma.Tento moment trvá naozaj krátko a je tak krásny a zároveň aj tak nebezpečný.Na moje šťastie sa jeleň otočí a s obratnosťou a rýchlosťou vystrelí do strmého svahu ako nič.Sám pre seba si hovorím,páni ten ide ako tank.Kríky-nekríky,konáre-nekonáre,vysoký-nevysoký porast a všetko doslova valcuje.Za určitých okolností aj samotný jeleň môže byť nebezpečný a ja som mu vďačný že sa nerozbehol na mňa,lebo teraz už aj s úsmevom poviem že by som sa aj do tej termosky bol napratal:-)Posed som síce nemal ďaleko,bol priamo pri turistickom chodníku,ale vyliezť naň by som určite nestihol.Veď nás delilo zhruba 60 metrov.Prírodu a všetko čo je jej súčasťou mám veľmi rád ,ale zároveň mám pred ňou aj veľký rešpekt.Aj napriek tomu že sa stratil v lese,jeho dunivé kroky som počul ešte hodnú chvíľu kým utíchli.
Dlho sa tu teda nezdržiavam a rozmýšľam kade sa vydať ďalej,kedže smerov kade by sa dalo ísť je tu viac.Aj cez lopúchové šialenstvo vedie nejaká vydupaná cestička,ale či sa ňou vydal tiež nejaký turista,alebo len lesná zver ťažko povedať.Púšťam sa ňou aspoň pár metrov a to už z troška iného uhla vidím aj nevýraznú zelenú šípku na strome ku ktorej si prešľapávam cestu.Od nej si už hľadám ďalšie značky na stromoch z diaľky a postupujem od značky ku značke.Väčšinou tu chodníček vedie prudko nahor a ja som vďačný mladým stromčekom,ktoré sú po ruke popri chodníku a tak sa miestami pomaličky ťahám s ich pomocou hore blatistým terénom.Vhod padnú aj občasné serpertíny ktorými sa ide oveľa ľahšie.Na lúke,ktorá sa nachádza pred záverečným stúpaním zazriem ďalšiu srnku,ktorá sa pasie,ale keďže som tentokrát dobre viditeľný rýchlo mizne v lese.Za lúkov hľadám ešte raz ten správny smer cestou na vrchol a v hornej časti sa orientujem aj pomocou tyčového značenia,ktoré ma postupne privedie na vápencovú vrcholovú plošinu Kľaku.Miesta je tu pomenej ako na iných vrchoch,ale o to krajšie kruhové výhľady na okolitú krajinu.Zároveň si tu dávam aj veľkú prestávku na obed a postupne prichádzajú aj ďalší turisti,ktorí idú z Krpelian a ďalší zas zo Sklabinského Podzámku.Na vrchol prichádzajú aj dvaja turisti z Poľska,ktorí si prišli pozrieť krásu Kľaku.Zvítam sa s nimi a zároveň ich aj vítam u nás na Slovensku.Kontrolujem si aj čas,ktorý mi ešte zostáva na túto nádheru a už teraz viem že na plánovaný Sklabinský Podzámok už čas nezostane.Potrebnú hodinku som stratil pri výstupe na vrchol.A tak torzo hradu zas nabudúce,veď aj samotná Kantorská dolina,ktorá sa nachádza povyše Sklabinského Podzámku láka na návrat do týchto končín.
Zo samotného Kľaku sa vydávam po žltej turistickej značke,ktorá sa na konci Štiavnickej doliny pripája na zelenú turistickú značku až do samotnej obce Sklabinský Podzámok.Zostup hlavne v hornej časti lesa vedie tiež prudko nadol a je tiež dosť nepríjemný ak sú chodníky mokré.Postupne sa chodník mení na lesnú cestu a popri horárni Maršálovo vyúsťuje do samotnej obce.Tu zároveň končí aj môj pobyt a spoznávanie prírody vo Veľkej Fatre.
Niekde na chodníčku medzi Rakovou a vrcholom Kľaku prebiehal boj,ktorý ako to už býva jedného usmrtil a druhého nasýtil.Výstup na kľak z Rakova boj takým malým bojom aj pre mňa:-)
