-Mamka, pozri, obloha plače!
Raz ma takto oslovila moja dcéra a ja som si uvedomila, že naozaj má pravdu. Obloha bola zatiahnutá a z nej sa valilo množstvo drobulinkých dažďových kvapiek, ktoré pri dopade na jej malilinkú dlaň pripomínali slzičky, ktoré sa často kotúľajú z očí detí.
-Čo sa jej stalo, že toľko plače? Aj ju bolí ručička, ako teraz mňa?
Dážď, mrholenie, veľké množstvo zrážok a časté hmly sú typickým príznakom, že jeseň nam už klope ne dvere. Tichučké klepotanie dažďových kvapiek do práve utvorených kaluží na chodníkoch či cestách, vo mne vyvolávajú pokoj. Na oknách dážď splieta kvapôčky do jemných korálok. Inokedy sú to vodopády či potôčiky, ktoré sa zlievajú do seba a miznú niekde pod okenným rámom. Rada sedím za oknom v tichu so svetlom sviečky a pozorujem dážď. Vtedy si uvedomujem, že dážď je nádherný, ale aj veľmi potrebný.
Niekedy však mávam aj strach. Je to vraj najväčší nepriateľ... Bojím sa hromov a bleskov. Vtedy sa rada schovám pod perinu, alebo sa uchýlim v objatí svojich lások (manžela a detí). Na oblohe sa odohráva neuveriteľné svetelé predstavenie sprevádzané ohromným zvukom (žeby ohňostroj neba?). Tmu, ako v neosvetlených chodbách baní, strieda záblesk jasného dňa. Príroda je čarovná...
Ľudia si rozprestrú pestrofarebné dáždniky a ulice sa premenia na rozkvitnutú lúku. Je to lúka, ktorá kvitne len v daždi. Nádhera, ktorej dopomáhajú ľudia.
Zamýšľam sa nad cestou dažďovej kvapky.
Je dlhá, ale veľmi zaujímavá. Byť tak jednou kvapkou...
Spomínam si na rozprávku od Jozefa Pavloviča „Kuriatko a obláčik“. Kuriatko muselo prosiť studňu, zem a oblak, keď sa chcelo napiť vody. Oblak začal liať dážď, ktorým sa napojila zem a potom mohla studňa naťahať vody do misky. Len tak si mohlo kuriatko nabrať kvapku vody do zobáčika.
Dažďová kvapka je súčasťou kolobehu vody v prírode a má rôznu podobu. Jedna je dážď, druhá para a tretia je sneh či ľad. Ďalšia neobyčajnosť v prírode. Aspoň pre mňa.
A pre Vás?
