Píšem tieto riadky lebo cítim smútok. Smútok, ktorý nevyviera z faktu, že spoločnosť dokáže vygenerovať takých zástupcov v zákonodarnom zbore, ktorí nie sú schopní obsiahnuť základné pravidlá práva. Na to som si už zvykol. Nie smútok vyplýva z iného faktu. Z faktu, že Slovensko je podľa mojich znalostí jednou z mála, ak vôbec nie jedinou krajinou v euroatlantickom priestore, ktorá vyčleňuje skupinu ľudí s duševnou poruchou mimo ostatnej populácie a robí tak v základnom zákone riadiacom zdravotnú starostlivosť. Naposledy, čo viem, takéto vyčleňovanie ľudí s duševnou poruchou zákonnou úpravou bolo počas nacistického Nemecka. Isto možno povedať, „ale v zákone sa im garantujú práva, tak je hlúpe, drzé a nemožné porovnávať“. Na prvý pohľad.
Problém je v tom, že sa ľudia s duševnou poruchou vyčleňujú ako samostatná skupina. Ako časť populácie, ktorá je iná, odlišná od ostatných ľudí so zdravotnými problémami. Roky snahy mnohých odborníkov o destigmatizáciu psychiatrických ochorení sú lusknutím prsta (alebo stlačením tlačidla ?) preč. Zrazu si Slovensko určí, že trpieť psychickou poruchou je niečo čo vás vyčleňuje z populácie, niečo čím sa líšite. Nie ste už bežne chorý – ste psychiatrický pacient. Už nie ste „normálny“ pacient. Ste dokonca tak odlišný, že stojí zato vám venovať špeciálne paragrafy. Niežeby ľudia s duševnou poruchou netrpeli stigmou, pohŕdaním zo strany laickej verejnosti, sami pred sebou a bohužiaľ aj časti medicínskej odbornej verejnosti. Treba to ešte zvýrazniť a každému pripomenúť, že byť „psychiatrický* pacient je „ale teda že“ úplne iná kategória. Treba doslova napísať v zákone, že ak už raz trpíte psychickým ochorením, tak je možné vás týrať, neľudsky s vami zaobchádzať. Inak sa totiž znenie ani nedá charakterizovať. Ako inak možno interpretovať text prijatého paragrafu „Účelom vnútorného poriadku je predchádzať krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu s pacientom hospitalizovaným v zdravotníckom zariadení v odbornom zameraní psychiatria a detská psychiatria alebo jeho trestu.“, ako potvrdenie toho, že človek s duševnou poruchou je roky, systematicky cieľom a obeťou neľudského zaobchádzania zo strany odborníkov, ktorí ho „údajne mali/majú liečiť“. A podčiarkuje sa tak v zákone vyvlečenie človeka s duševnou poruchou mimo zvyšku pacientov. Veď akože inak by sa práve na tejto skupine mohli diať takéto veci. Roky, pred priamym pohľadom ministerstva, Úradu pre dohľad, iných odborníkov. Ako inak, než, že byť psychiatrický pacient je známkou menejcennosti. Známkou, že ak dostanete psychiatrickú diagnózu prepadáte sa do nejakej temnej, veľmi nízko hierarchicky položenej skupiny. Skupiny odkiaľ niet úniku. A najmä ste iný, odlišný. Nie ste už človek. Nie ste „normálny“, tak sa vám môžu diať veci, ktoré „normálnym“ sa nedejú.
Veľmi smutné.
Ale tým zďaleka nekončí zámer tvorcu, iniciátora textového znenia zákona. Naopak pritvrdzuje a ostrakizuje ľudí s duševnou poruchou tým, že bagatelizuje duševnú poruchu ako závažné ochorenie. Veď „aj tak mu nič také nie je“, „len psychiatri ho nenechajú žiť“. Veď duševná porucha, je tak „trochu len výmysel, nič svetoborné, viac menej umelé“, „snaha onálepkovať človeka psychiatrom a potom sa na ňom vŕšiť“. S duševnou poruchou možno robiť veci „úplne v pohode“, v „normále“. Len keby tých psychiatrov nebolo, čo mu robia zle. A úplne, úplne zbytočne.
Naozaj?
Smútim, lebo za navonok prezentovanou ochranou „bájneho rytiera“ sa skrýva hlboké pohŕdanie ľuďmi čo prechádzajú peklom. Pretože, názor, že duševné poruchy akosi nemajú závažnosť telesných ochorení, nie je ojedinelý. Je prítomný u laikov a často aj u odborníkov iných medicínskych odborov.
Je zápal slepého čreva horší ako depresia? Je vysoký tlak viac ako úzkosť?
Ten kto zažil alebo bol svedkom nesmierneho utrpenia, ktorým veľa psychiatrických pacientov prechádza vo svojom živote nemôže inak ako sa vzbúriť proti myšlienke, že je to omyl, klam a lož.
Utrpenie, ktoré prežíva človek v depresii, keď pochybuje týždne mesiace sám o sebe, o svojej existencii, stratí perspektívu, nádej a v duši necíti nič len odpor k sebe v temnom mrazivom víchre úplnej opustenosti ďaleko od kohokoľvek a čohokoľvek, akoby vysadený a opustený v Antarktíde, zmietaný zúfalstvom a beznádejou, je nesmierne. Je tak nesmierne, že ľudia, ktorí sa posťažujú „ty kokós, včera som mal jakú depku“, si nevedia ani len predstaviť nezmernú hĺbku utrpenia, ktorým človek prechádza. Doslova peklom na zemi. Sám Miloš Kopecký, keď popisoval utrpenie svojho života, vnímal svoje depresívne stavy výrazne horšie ako celé onkologické trápenie. A tak môžeme ísť poruchu po poruche. Prípad od prípadu. Či už je to schizofrénia, bipolárne poruchy, závislosti...
Nie duševné poruchy sú závažné, sú rovnako dôležité ako iné telesné ochorenia. Lebo áno aj duševné poruchy sú telesnými ochoreniami. Len sa prejavujú v našom myslení, prežívaní. A majú závažné a zásadné dopady na život trpiaceho, jeho okolia a celej spoločnosti. Nie sú ani ľahké, ani vymyslené. Sú bohužiaľ veľmi krutou realitou života. A bohužiaľ čoraz väčšej časti populácie.
A to, že niekedy sa prejavujú tak kruto, že človek doslova nevie čo robí, je bohužiaľ tiež pravda. Skúste si spomenúť, ako vám bolo, keď vás bolel „ale že fest“ zub. Boli ste naklonený k priateľskej pokojnej debate o živote „a tak?“. Či ste boli mrzutý, nepríjemný? Niekedy je tá bolesť duše taká nesmierna a aj funkcia mozgu tak silno ovplyvnená, že za bežných okolností sa skvelý človek správa hrozne, impulzívne, agresívne voči sebe a svojmu okoliu. A často si to vôbec neuvedomuje. Viete si predstaviť ako deň za dňom, každú minútu vášho času, bez blahosklonnosti spánku, bez možnosti úniku sa vám ozýva hlas, škodoradostný, vyškierajúci sa hlas a kričí na vás „zabi sa.. zabi sa..“ alebo „ zabijú ťa.. zabi ich.. skoč..“?
Nie neviete, väčšina ľudí si to nevie predstaviť. Našťastie. To čo vníma často verejnosť ako kruté, je bohužiaľ niekedy jedinou cestou ochrany. Pacienta. Viete aké vnútorné muky prežíva človek, ktorý sa „prebudí“ po liečbe a zrazu zistí, že je páchateľom hrozného skutku. Že pod vplyvom svojej choroby ublížil druhej bytosti? Že bez ohľadu na to, koľko pomoci dostane a koľko razy mu povedia odborníci, že to nebol „on“ (lebo naozaj to nebolo jeho vlastné ja), že to nestíši bolesť jeho duše.
Je preto ľudskou, civilizačnou povinnosťou nedopustiť, aby bezbrehé utrpenie, ktoré prináša niekedy závažná duševná porucha, bolo navýšené ešte aj o tento fakt.
A áno niekedy to znamená obmedziť ho. Na potrebnú a nevyhnutnú dobu, vymedziť možnosť ublížiť sebe alebo okoliu. A neteší sa tomu nikto.
Je však také obmedzenie v priestore horšie ako pri infekčnom ochorení? Prešli sme pandémiou, ľudia sa zatvárali do nevyhovujúcich priestorov na celé dni, týždne. Obmedzovali sa v styku s rodinou, matkám sa bránilo v styku s ich malými deťmi. A nie preto, že niečo spravili, nie preto, že vôbec mali ochorenie. Len preto, že sa odkiaľsi vrátili.
Obmedzenia sú bežné v medicíne. Ak máte závažnú infekčnú chorobu, zavrú vás do izby, kým neodoznie riziko prenosu. Ak sa vám zlomí noha, hodia vám na nohu sádru a nemôžete chodiť. Prečo? Lebo si to vyžaduje váš stav. A je to úplne v poriadku. Vážne problémy vyžadujú niekedy aj bolestné a obmedzujúce prostriedky. V prospech „zajtrajšieho“ zlepšenia.
Rovnako tak koná aj psychiatria. Lebo je to medicínska nutnosť. Lebo je to nevyhnutný, aj keď nepríjemný úkon, ako pre pacienta tak aj pre zdravotníka. Nie je to len kratochvíľa na zlepšenie nálady sadisiticky formovaného psychiatra alebo psychiatrickej sestry.
Pretože duševné ochorenia sú zlé, často nepredstaviteľne zlé. Sú rovnako dôležité a rovnako závažné ako akékoľvek iné ochorenia. A z tohto výroku nepopustím ja a nemal by popustiť nikto, komu na pacientoch záleží. Každý kto si dal za svoje životné krédo pomoc blížnym v ich utrpení.
Presne preto nemožno pripustiť a treba dôrazne protestovať, ak sa človek s duševnou poruchou vyčlení zákonne mimo zvyšok ochorení. Je to blamáž. Je to neempatické, neľudské svinstvo. A ešte hádže všetky osoby s duševnou poruchou, bez ohľadu na individualitu danej osoby a jej poruchy do jednej veľkej skupiny „psychiatrický pacient“. Hanba. Naozaj hanba.
Ľudia s duševnou poruchou nespadli z Marsu, sú to presne také isté mysliace a cítiace bytosti ako všetci ostatní ľudia. Sú to „normálni“ ľudia, presne tak ako všetci ostatní „normálni“ ľudia (dávam slovo normálny do úvodzoviek, lebo normálnosť je veľmi široký a neistý pojem, najmä smerom k tým akože „normálnym“. Psychiatrickí pacienti sú niekedy výrazne „normálnejší“). Nie sú to ani príšery, ani mutanti. Človek s duševnou poruchou môže sedieť hneď vedľa vás. V kaviarni, v autobuse, v práci. A nezbadáte to. Lebo duševná porucha nerobí z človeka bezcharakterného mrzáka, podivína, nebezpečné indivíduum, ktoré treba zaviesť ďaleko do lesa a tam priviazať. Nie duševná porucha je len ďalšia choroba ako akákoľvek iná, ktorá sa môže u človeka prejaviť. Bez jeho viny a pričinenia. Nie sú ani iní, ani zvláštni a nezaslúžia si preto vymedziť v zákone. Nezaslúžia si pohŕdanie, ponižovanie. Práve naopak veľmi často sú to príklady nezlomnej vôle bojovať s nepriazňou osudu, prebíjať sa deň za dňom s nákladom utrpenia, ktoré je pre zdravého nepredstaviteľné. Je to široká skupina, tak ako každá iná, s osobitosťou každého jedného. Nie sú súčasťou jedného vreca, jednej beztvarej masy. Nemožno sa zobrať a pricapiť im na oblečenie znamenie príslušnosti k menejcennej skupine. Tak ako to nemožno urobiť nikomu. Majú mať také isté práva aj povinnosti ako každý iný pacient. Lebo sú normálni.
Sú to často skvelí, úžasní a nepredstaviteľne dobrí ľudia.
Mám ich rád.
A nesúhlasím, aby boli zneužívaní. Aj keď s dobrým úmyslom.
Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami
