Bojovať za seba niekedy znamená bojovať aj za iných

Čo je však ale horšie je fakt, že nie vždy má odvahu vyjsť s týmto svojim názorom von aj pred ostatnými deckami. A prečo? Lebo dopredu vie, že bude možno jediná, možno vysmiata, že sa stane čiernou ovcou, že nebude prijatá medzi ostatných. Často cíti, že to čo hovorí väčšina, jej vôbec nesedí a pridáva sa k tomu len zo solidarity, alebo zo strachu že by bola iná, odmietnutá, prípadne je ticho a svoj názor si nechá len pre seba. Snažím sa ju podporovať v tom, aby za seba dokázala zabojovať, aby sa nebála byť sama sebou, povedať si svoj názor a stáť si za ním. Čo na tom, že iné baby už chodia s chalanmi a chvália sa svojimi skúsenosťami, čo zažili na rande (niekedy mi to zastavuje dych), čo na tom, že celá trieda vyrušuje, keď ju učivo zaujíma a chce počúvať, čo na tom, že nejaká kamoška sa vyťahuje a všetci jej to akože žerú a nikto nemá odvahu povedať jej, že je to celé blbosť? Často vnímam jej strach odlíšiť sa od väčšiny, ísť sama proti všetkým. Odvážiť sa povedať babám, že im ich erotické skúsenosti vlastne vôbec nezávidí, že sú voči učiteľke nespravodliví, že ona fajčenie za školou nevidí ako hrdinstvo? Dávam jej otázky, čo stratí keď to urobí, čoho sa vlastne bojí? Niekedy je ťažké zostať "sám", a to hlavne v tomto veku, kedy sú kamaráti už dôležitejší ako rodičia a decká potrebujú byť v kolektíve akceptované, aby si tak potvrdzovali svoje Ja.Dodnes si pamätám, že taký istý problém som mávala aj ja, ale nemala som nikoho, kto by ma usmernil. S rodičmi som len málokedy preberala takéto každodenné "pletky". Možno by to tak ani nemuselo byť, ale ja som akosi vopred predpokladala, že správne je neodlišovať sa. Nejak som to "nasala" spolu s vetami typu: "čo by na to povedali susedia", a "nekrič, bude to počuť až na chodbu", a "ako by to vyzeralo, keby si išla takto von" a "čo by si o nás pomysleli",a tak podobne. Všetky tieto vety vyjadrovali jeden význam: nie ty si dôležitá, iní sú dôležití. A tak sa stalo, že keď mi chalan čo sa mi páčil povedal, že má rád jazz, tak aj ja som mala rada jazz, ale len tú chvíľu keď sme sa stretávali, predtým ani potom ma už nenapadlo počúvať ho. Akoby to bola poistka, ktorá ma posunie bližšie k nemu. Neskôr som ešte s inými chalanmi v snahe byť pre nich zaujímavá absolvovala nejaké tie hokejové a futbalové zápasy, dokonca som si aj "zahrala" futbal, hoci moje chaotické pobehovanie medzi bránkami sa určite nedalo nazvať hrou, ale skôr niečím medzi behom cez prekážky (prekážkou bola lopta a nohy chalanov) a rugby, nejaký čas som bola odborníčkou na výtvarné umenie, a keby bolo treba, tak by som sa stala asi aj odborníčkou na históriu druhej svetovej.Ten fešák chalan čo mal rád jazz sa nakoniec oženil s jednou Nemkou čo bol pre ňu jazz asi tak zaujímavý ako pre mňa hrať futbal no a ja som si nakoniec zobrala chalana čo sa mu páčilo že som taká aká som..Možno to už trikrát oľutoval - chachá, ale vtedy to bolo tak.Isté je, že svoje deti učím, aby sa nebáli ukázať, čo v nich je, a aby išli aj do rizika že to nebude prijaté s nadšením. Veď možno práve to, čo ukážu, bude pre niekoho to vzácne a obdivuhodné. A ak nie, aspoň budú mať dobrý pocit, že nejdú proti sebe. Ja som takúto odvahu nazbierala až omnoho neskôr a dnes si užívam jej "ovocie" v podobe viet ako: "tebe vôbec nezáleží na mienke iných, si sebec", a iné milé a dobre mienené konštatovania. Ono to už ale patrí k tomu ako daň za slobodu, aj keď na tomto poli je stále toho dosť čo sa treba učiť a moje váhavé "dotýkanie sa slobody" mi niekedy pripomína nesmelé krôčky malého dieťaťa. Naozaj, čím viac toho viete, tým viac zisťujete, čo všetko ešte musíte zvládnuť.Nedávno ma dcéra prekvapila. Musím priznať, mala som vždy o ňu obavy, či bude mať dosť sily prejaviť v situáciách svoje pravé ja. A práve minule ma o tom presvedčila.V škole majú chlapca, čo má pravdepodobne menší – ako to nazvať, kozmetický problém. Napriek tomu že dodržuje hygienu a používa všetko možné, stáva sa, že po telesnej alebo nejakej fyzickej námahe je z neho cítiť pot. Raz sa stalo, že sa mu decká – najmä baby, začali vysmievať že smrdí a stal sa terčom posmechu celej triedy. Chalan to nevydržal a na hanbu všetkých sa rozplakal. Viete si predstaviť, aké to pre neho muselo byť ťažké, keď nemohol zadržať slzy? Ja áno. A moja dcéra tiež. Neznáša, keď sa niekomu ubližuje. Navyše, chlapec je jej kamarát a ona ho má rada. Vie, že za tento svoj "handicap", čo ho ponižuje v očiach spolužiakov, vôbec nemôže. A tak snáď prvý raz v živote prekonala strach a všetkým riadne nahlas a pekne od srdca vynadala. Keď nám o tom rozprávala, v očiach sa jej iskrilo a celé telo mala napnuté ako keď sa bojovník chystá zasadiť dobre mierený úder: "Na môjho Ľuboša mi nikto siahať nebude!!"Ja som len stála v nemom úžase a hrdo sa na ňu usmievala a syn utrúsil čosi ako: "To preto, že vyrastáš pri mne!"A všetci sme sa z toho tešili, lebo sme cítili, aká to bola veľká vec. Zabojovať nielen za seba, ale ešte aj za niekoho. Vystúpiť zo svojho tieňa, hoci máte iba 13.Ale úplne najkrajšie na tom všetkom bolo, že nakoniec sa ku nej pridali aj ostatní a baby čo s tým začali zostali zahanbené.Už nepochybujem o tom, že moja dcéra nájde odvahu aj na budúce. Už sa o ňu nebojím.