Čo znamená keď niekoho odstrihneme

Napríklad byť menej závislá na hodnotení mňa inými ľuďmi. V ženských časopisoch o tom píšu ako: "vedieť sa prijať". Znie to smiešne jednoducho, ale kto z nás to skutočne robí? Koľkokrát nás už spochybnila kritika padajúca na našu hlavu, koľkokrát nás prepadol strach, že "takíto nie sme dosť dobrí?" Koľkokrát sme sa vyhli pomenovaniu vecí pravým menom, lebo sme "nechceli ublížiť"? V konečnom dôsledku, ak skúsime ísť hlbšie, mohli by sme to skôr nazvať obavou, že: "ak toto povieme, budem zlí". Zlí v očiach toho druhého, tí čo ubližujú ...A tak potom radšej nepovieme nič ale na našom správaní ten druhý vycíti, že sa niečo deje. Zrazu naše rozhovory už nie sú také ako predtým, pristihneme sa pri tom, ako "tárame", len aby bolo o čom..Nevyhľadávame prítomnosť človeka, ktorý nám bol ešte pred časom blízky, nechceme ho vidieť. Niekedy ani nevieme pomenovať, čo sa vlastne stalo, len cítime, že nemáme silu to riešiť a potrebujeme pauzu. Stane sa presne to, čo sme nechceli – zrazu sa v tom už obaja cítime zle, sme v tom namočení rovnako, my trpíme, lebo sa nútime do niečoho, čo už nechceme, a ten druhý sa začína cítiť ublížený, pretože nerozumie...Neistota je veľmi ohrozujúca. Keď sme v neistote, začnú naskakovať pochybnosti, strach, že sme niekde zlyhali. Začnú sa objavovať otázky: "Čo som jej (jemu) urobila?" "Aký je môj podiel?""Čo robím ja také, že sa už so mnou necíti dobre?"Nie je to len neistota, ale aj bezmocnosť. Najmä vtedy, keď spätnú väzbu jednoducho nedostaneme. Na druhej strane je ticho a my sa s tým musíme vysporiadať. Každý z nás sa s tým vysporiada po svojom. Sú takí, čo to neriešia a tvária sa, že im je to jedno. Sú takí, čo sa obviňujú a trpia. Sú takí, čo bolesť a zmätok potlačia a tvária sa, že problém neexistuje. Ja však tomu neverím. Neviem si predstaviť, že môže byť niekomu jedno, keď ho blízky človek "odstrihne". Často sa neistota a bezmocnosť menia na hnev a nastupujú naše obranné mechanizmy:"To nie ja som zlá, to on (ona) je bezcitný, nezodpovedný, tvrdý, krutý...."Pocity hnevu a ľútosti sa často striedajú. Je veľmi nepohodlné zotrvávať v neistote a tak robíme všetko čo vieme, aby sme sa z nej dostali.Vždy som si myslela, že človek, ktorý je v roli "strihajúceho", je ten silnejší. Ten, ktorý má moc nad celou situáciou, ten, kto o nej rozhoduje. Nevedela som si predstaviť, že to môže byť aj inak, že "strihajúci" je ten, čo sa topí. Vo vlastnej neistote, strachu, zmätku čo má v sebe. Až kým sa mi nestalo, že ma "odstrihla" kamarátka, na ktorej mi veľmi záležalo. Namiesto stretnutia som raz dostala iba sms, v ktorej mi vysvetlila, že sa nechce stretnúť, pretože sa pri mne necíti slobodná a nevie to teraz riešiť inak. Keby sa stretla, bolo by to nasilu a ona to nechce robiť sebe ani mne.Nasledovalo obdobie, v ktorom sa vystriedali všetky tie pocity o ktorých som písala. Potom prišiel bod zlomu, kedy som sa rozhodla prijať svoju neistotu. Pozrela som sa na všetko jej očami a pokúsila som sa uveriť, že ak potrebovala naše priateľstvo takto seknúť, mala na to vážny dôvod. Začala som dôverovať tomu, čo sa mi snažila povedať: "Nechcem ti ublížiť, ale neviem to teraz riešiť inak.." Vrátila som sa späť a uvedomila som si, že je to človek, na ktorom mi stále záleží. Oprela som sa o to, čo bolo pevné – náš vzťah. Znie to možno absurdne, ale naozaj som sa oň oprela. O všetko, čo nás predtým spájalo. Povedala som si: "Ak to stálo za to, toto prekonáme". Rozhodla som sa čakať. Trvalo to asi rok. Za ten rok sa mne podarilo pochopiť svoj podiel a prestať ju obviňovať a jej sa zas podarilo vyriešiť si chaos v sebe a spôsob, ako chce žiť a ako má byť vo vzťahu s inými ľuďmi a pritom zostať vždy sama sebou. Niektorí moji známi to nevedeli pochopiť: "Ona do teba kopla a ty jej to len tak odpustíš?". Ja ale necítim, že mám niečo odpúšťať. Ak pochopíme toho druhého, slovo odpúšťať tu stráca zmysel. Občas prichádzajú obdobia, keď potrebujeme trhať staré väzby, hľadať čo je pre nás dobré, "približovať sa k pravde". Rozumela som tomu hľadaniu. Pre mňa bolo dôležité uvedomiť si, či mi to za to stojí. A stálo. Dnes neľutujem. Cítim sa oveľa silnejšia a naše priateľstvo nabralo omnoho hlbší rozmer.Keď sa mi to stalo neskôr s ďalšou kamarátkou, bola som už bohatšia o túto skúsenosť. Vedela som už o sebe, že dokážem čakať a nemusím mať na všetko hneď odpoveď. Znova som to urobila osvedčeným spôsobom - verila som tomu, čo nás spájalo. Ak je niečo silné, vždy to vydrží. Vydržalo. Keď sme sa znova stretli, bez zbytočných slov sme sa objali. Rozprávali sme sa, akoby sme sa rozišli len včera. Ona na konci nášho rozhovoru povedala: "A k nám dvom sme sa nakoniec ani nedostali.." Ja som však vedela, že to vlastne už ani nepotrebujem. Neboli potrebné žiadne vysvetlenia. Jednoducho som jej verila, dôverovala som tomu čo sme spolu prežili, že sa to len tak nestratí do nenávratna. A keď o tom rozmýšľam, uvedomujem si, že nielen jej, ale aj sebe, proste nám...