Deti nám rastú, pomóóc

Mne sa stále zdalo, že nás typické puberťácke obdobie obchádza. Syn má teraz 16 a doteraz okrem nejakých tých drzých poznámok, ktoré už považujem za normálne, nič valné sa neudialo (pre istotu klopem na drevo). A dcéra – stelesnený anjel, o tej už ani nehovorím. Sme si tak podobné, zacítim každý záchvev jej duše, každú zmenu nálady..ťažké je predstaviť si, že by to raz mohlo byť inak. Ona sama mi hovorievala: "Mami, ja nechcem byť puberťáčka..lebo to budem potom k tebe zlá..a ja nechcem byť taká zlá a drzá, ako sú niektoré baby k svojim mamám".Fíha, aké ja mám rozumné dieťa, ako si to všetko uvedomuje..s takým dieťaťom preklenieme pubertu jedna radosť, preplávame ňou nebadane, bez zbytočných búrok, už sa na to teším!A aj by som sa tešila ďalej, keby sa v našej rodine nezačali diať čudné veci.To že sa u nás v byte stále častejšie ozýva: "Daj to tiichšieee!!", nad tým sa už nepozastavujem. Už som si zvykla že toto zrevanie od istého času adresujem nielen jednému členovi tandemu puberťáčka-adolescent, ale už rovno dvom. Čo ma ale zaskočilo viac, dcéra sa nejak podozrivo zatvára do izby, a keď si náhodou dovolím vojsť,patrične to okomentuje slovami: "Mami, mala som zavreté!", takže veľmi rýchlo pochopím, že by ju potešilo keby som dvere znova zatvorila, podľa možnosti radšej zvonka.Z času na čas pri mojom surovom ataku na jej súkromie, keď sa nepredvídavo odvážim nazrieť do jej izby a zavolať ju na večeru, nájdem ju s hlavou v deke a zúfalým výrazom v tvári. Na otázku čo sa deje, dostanem skúpu odpoveď: "Nemám chuť teraz o tom hovoriť"..O chvíľu na to začujem: "No dobre, ale čo myslíš, čo mu mám teraz napísať?" (samozrejme, tá otázka nepatrí mne..)Jasné, rozumiem..veď môjmu pozorovateľskému oku nemohlo ujsť, ako v poslednej dobe stále častejšie a ochotnejšie vyskakuje zo sedačky pri zvuku prichádzajúcej sms, a pri vyslovení určitého konkrétneho mena sa prezradí rumencom na tvári a rozpačitým úsmevom, vzápätí si to uvedomí a tak sa to snaží rýchlo akože zahovoriť, akože to je nikto, úplne bezvýznamný týpek, chápete... Minule som to pocítila priam hmatateľne. Kým boli deti na tréningu, v rámci hry samej so sebou na dobrú matku (v určitom období dobrá matka = dobrá kuchárka), som si dala záležať na skvelom ryžovom nákype. Rozvoniaval vanilkou až na chodbu....už som sa tešila, ako si spoločne sadneme k dobrej večeri, podebatujeme.. Lenže chyba, zle som sa tešila! Prišlo jedno dieťa, a šup! – tanier na tácku, odpochodovalo do svojej izby, prišlo druhé a hop! – zopakovalo sa to znova. Buchnutie dvoch dverí..a v kuchyni som zostala sama. Pardón, nie tak úplne – ešte tam bol pes a naša myš. Znova jedna zo situácií, kedy sa presviedčam, že myšlienka kúpiť psa bola bola fakt dobrá.. Keď už ale dcéra aj psa vyhadzuje za dvere, je to zlé, veľmi zlé.....O hodinku neskôr sa ku mne priplíži do postele a povie: "Vieš, niekedy si musím poplakať, ani neviem prečo.."Ale viem, dobre viem prečo....ešte sa pamätám aj ja na tie časy, keď mnou zmietali hormóny, niekedy sa mi zdá že to bolo len nedávno, keď som rodičov nenávidela, keď mi nikto nerozumel a všetci dospelí boli blbí a trápni, a čo ja viem akí ešte – asi takí akí sme teraz my.Moja mama sa mi vždy vyhrážala, že mi praje také deti ako sme my dve so sestrou. Ja som bola vždy tá horšia, samozrejme – staršia, čiže sa očakávalo, že aj múdrejšia. Naši k mojej puberte veľké pochopenie nemali. Srdce som si vylievala do denníčka alebo tej najlepšej a najvernejšej kamoške.Dnes je už iná doba a o tomto búrlivom období máme množstvo informácií. Kto chce, dozvie sa...napríklad aj to, že deti sa nemajú trestať za ich snahu presadiť sa, diskutovať, za neochotu automaticky prijímať naše názory. To čo moji rodičia brali ako drzosť, ja už dnes beriem úplne inak. Snažím sa dívať na to z nadhľadu. Keď to naši vidia, pohoršujú sa že som k nim príliš "mäkká". A to ešte nevedia, že som syna minule pustila s triedou si večer "sadnúť". Veď hej, pustila, ale ten strach! Dcéra ma povzbudzovala: "Mami, veď on už má šestnásť!". No ja neviem, ja som si za mojich stredoškolských čias nikam "sadať" nechodila, maximálne občas zatancovať si na "didžinu" (a to sa tam vtedy ešte fakt tancovalo) a doma som musela poctivo o 22.00 klopať na dvere. Zvolila som teraz ale inú taktiku, pretože zakázané ovocie najviac chutí, nech radšej ide, vyskúša, radšej ako by mi mal na budúce zaklamať.. Povolila som mu do 23.00 a mala som tak trocha pochybnosti, či robím dobre.Na moje prekvapenie o 22.30 už bol doma so slovami: "Ty kokšo, však všetci už museli ísť domov, ja som tam bol normálne ešte jeden z tých čo mohli byť najdlhšie!"Uf, ale sa mi uľavilo, aj ostatní rodičia majú teda rovnaký problém ako ja.."Aspoň tam bolo dobre?""ˇAáále, čoby, bolo tam strašne nafajčené...Bol by som tu už aj skôr, ale som musel odprevadiť domov ešte tri spolužiačky, lebo rodičia sa o nich báli" (fíha, aký gavalier!!)Potom ma objal okolo pliec a hovorí:" Ja som bol na teba hrdý, že si taká dobrá mama, že mi veríš!"Viete si predstaviť lepšiu odmenu za môj boj so strachom? (Aj keď nálepkovanie matiek na dobré a zlé nemám veľmi rada, ale musím priznať, to jeho mi teraz pohladilo ego). Asi nemám ale veľmi na výber....čas strašne rýchlo letí a z môjho syna sa stáva veľký chalan – však je už aj o hlavu vyšší ako ja..A dcéra už má tiež iné problémy ako hranie sa s legom a plyšákmi, či zbieranie Dídl – vecičiek..(neviem ako sa to správne píše, sorry)So synom sme skonštatovali, že náš anjelik sa nezadržateľne mení na čerta. "Však už bolo načase" – povedal –"Ale neboj sa, som s tebou" – sľubuje neprezieravo, zradca jeden. To by potom nemohli spolu každú chvíľu uzatvárať koalíciu proti mne, však?A vôbec, syn môj, ty to máš čo za obrúčku na prste? Niečo mi ušlo?