Ticho ulice zrazu preťal krik – zrakom som hľadala jeho zdroj – vychádzal z okna domu, pod ktorým sme práve prechádzali..okno bolo roztvorené dokorán a ja som sa nechtiac stala svedkom manželskej hádky. Nebolo to veľmi príjemné predstavenie, aj keď vo mne tak trochu pošteklilo zvedavú stránku môjho Ja...Žena aj muž si navzájom dokazovali svoju pravdu..kričali, a mne bolo jasné, že už dávno jeden druhého nepočúva. Išlo skôr asi o to, vybiť svoje emócie, dať von čo ich tlačí a použiť na to toho druhého....V duchu som sa potešila keď som si uvedomila, že ja už to takto nepotrebujem....Boli časy, keď som to nevedela inak....keď som si chcela niečo presadiť, alebo vybojovať, sústredila som sa len na seba a svoje pocity, bojovala za svoje pravdy, bránila sa, hnevala....bolo to dosť hrozné. Až omnoho neskôr som pochopila, že ak chcem aby mi niekto rozumel, a hlavne aby ma počúval, na vety začínajúce slovíčkom "Ty" musím čím skôr zabudnúť..vety obviňujúce, útočné..je mi ľúto času a energie, ktoré som do všetkých tých zbytočných hádok investovala. Dnes viem, že som v rozhovoroch omnoho viac "sama za seba", a viac vnímam aj partnera v diskusii...menej obviňujem, viac vysvetľujem, ako to cítim ja, viac skúmam, ako to cíti on..a hlavne, viac používam slovko "prepáč" a "toto odo mňa nebolo fér" a podobne...A vôbec to nebolí, ani nezraňuje moje ego, ani ma to nerobí slabšou, práve naopak. Ponáhľala som sa od tých okien radšej rýchlo preč...tešila ma predstava, ako prídem domov, zohrejem sa šálkou horúceho čaju a možno si zapálim vonnú lampičku so svojou obľúbenou vôňou ..v byte, kde je večer upokojujúce ticho.. z času na čas prerušené akurát tak štekotom nášho psíka, ktorý si vzal do hlavy, že nás musí strážiť..Po návrate domov ma schladil pohľad na hodiny: To je už zasa tak neskoro? Predstava o večere strávenom pri knihe a vonnej lampe sa rýchlo rozplynula...dnes to už asi nestihnem...Deti už boli zalezené vo svojich izbách, dcéra spala,a ako vždy, z jej izby bolo počuť už x-krát obohratú rozprávku z CD ...niekedy nechápem, že ju baví počúvať stále dokola to isté.Po všetkých možných činnostiach, nutných na to, aby som mohla ísť s čistým svedomím spať, som sa konečne chystala vhupnúť do pyžama a následne čo najskôr pod perinu, keď som si na vankúši našla list, napísaný známym detským písmom na obrázkovom papieri:-----Mami prepáč!Nechcela som ti to tak povedať, neviem, čo to do mňa vošlo, ani som to tak nemyslela. Chcela som ti pomôcť, vážne!Som ti to nepovedala, lebo sa ťa teraz trochu bojím. Mám ťa veľmi rada a ty to vieš. Dúfam, že aj ty mňa máš. Prepáč. Ja som to tak nemyslela. Odpustíš mi?PS: Je to teraz pre mňa ťažké------A tak som si uvedomila, že to, čo som sa ja musela učiť, vie moja dcéra už teraz. Lístoček som si prečítala ešte niekoľkokrát a odložila k tým ostatným...a ponáhľala som sa ponaprávať perinu mojej malej spiacej princeznej...
