Naše malé domáce Kocúrkovo

Uvediem iba jeden príbeh, ktorý hovorí za všetko:Môj ocko sa rozhodol že svojmu nepodarenému a lenivému vnukovi urobí police na stenu, lebo tie čo má sa už prehýbajú pod množstvom pohárov čo povyhrával v športových súťažiach (lenivec jeden!). Police boli promptne hotové, lebo pre takého majstra ako je náš ocko je to predsa hračka....Zavolal mi - urobíme to vo štvrtok o štvrtej – príď mi pomáhať – ok, utekala som z práce radšej s predstihom, môj otec veľmi nerád na niekoho čaká. Cestou som stihla v Ikei kúpiť ešte lampy, a tak sme sa s dcérou po príchode domov pustili do montovania.Pol piatej, ocko nikde....dosť divné, ale veď sme tu, v pohotovosti....O chvíľu zvoní telefón a v ňom napätý mamin hlas: „No kde si?“Preventívne ma už pri jej tóne zalial studený pot...čo som zasa poplietla?„No doma predsa, ako sme sa dohodli“„Ale ocko Ťa už pol hodinu vonku čaká! Rýchlo utekaj a poď poňho, už je celý nervózny!“Ej, zle je, vedela som že začiatok akcie už bude pokazený a možno aj celé vŕtanie. Náš hundroš je ako uzlík nervov..stačí do neho troška postrčiť a už vybuchne.O chvíľu znova telefonát: „No kde si, poď po mňa, však tu čakám ako blbec!!...“Pokúšala som sa namietať: „Veď sme sa ale nedohodli....“Mohla som vedieť, že namietanie je zbytočné, chyba je predsa zásadne vždy na mojej strane, to už by som mala asi vedieť......počula som už len buchnutie telefónu. S povzdychom som sa obliekla a hybaj k našim – ešte že nebývame od seba ďaleko.Na schodoch ma už vítala mama: „A ty tu čo robíš, veď ocko už išiel k vám! A zabudol si aj mobil, utekaj rýchle za ním, lebo to bude katastrofa keď ťa nenájde doma!“S nadávkami na perách som opúšťala rodičovský panelák, predstavujúc si ocka ako nervózne stepuje pred bránou. Mohla som si police kúpiť v Ikei a bol by pokoj...hundrala som si sama pre seba...kašlem mu na jeho police! Nestepoval, prechádzal sa už po vchode ako zúrivý lev v klietke (asi ho niekto vpustil a teraz sa nemohol dostať von):„No teda vieš čo! Posledný krát pre vás niečo robím! Utekaj rýchlo hore, police sú u susedy, nech ti ich dá lebo ona sa ponáhľa do obchodu!“Tak som utekala rýchlo hore, police sme šťastne dostali domov a mohli sme začať.Onedlho volala mama – overenie situácie, samozrejme...asi čakala, že otec sa protestne a urazene vráti domov a psychicky sa pripravovala na výbuch....Akosi sa nám to podarilo zvládnuť. Ja som poslušne behala okolo ocka s vysávačom, šrobovákmi a pásmom, a on v záchvate práce zabudol že má byť nahnevaný. Síce čosi utrúsil že ako je možné, že jeho vnuk si dovolí ísť na tréning v čase, keď on práve montuje police, ale prešla som to radšej mlčaním, a tak sa mi podarilo odvrátiť hádku na tému: Ten Filip nikdy nemá čas a nemá záujem učiť sa ako sa montujú police. Nič z neho nebude.Nakoniec sme nezavesili poličky, ale lampy. K poličkám som ešte musela ísť večer kúpiť nejaké šróby a háčiky. Hodinu sme sa s tým zbytočne trápili, prevŕtali sme sa k dcére do izby, sadrovali sme, narobili kopu bordelu....Ale aspoň tie lampy sa podarili...(inak by sa asi uzlík nervov stal zo mňa)Keď som sa večer vyčerpaná vracala k našim s výrazom uštvanej zveri zaniesť všetko potrebné, otec sa zasmial a hovorí mi: „Si šikovná!“ V tom momente zo mňa všetko spadlo a všetci traja sme sa aj s mamou začali smiať – toto sa naozaj môže stať iba u nás....Dnes ráno som otca viezla do nemocnice. Bolo len otázkou času, kedy si to jeho večné rozčuľovanie vypýta svoju daň – samozrejme, srdce...A ja sa len modlím, aby to všetko dobre dopadlo. Ocko, drž sa! Už Ťa vidím, ako sa hneď po zákroku budeš vypytovať koľko snehu kde napadlo, aby si si mohol s kamošmi vybehnúť na lyže. Veď, ako Ty hovoríš, nie si predsa žiadny bratislavský masniak, že? Tak sa teda drž, lebo bez toho tvojho hundrania to asi doma nevydržíme...