O forme a obsahu, alebo List Ježiškovi II

Mojim rodičom doteraz ostal zvyk, každý sviatok patrične osláviť. Aby sa zachovala forma. Často mávam pocit, že na forme im záleží viac ako na obsahu. Dáva sa dôraz na to, či zavolám v tom najvhodnejšom čase a dostatočne dlho vopred sa opýtam, kedy bude oficiálna oslava, a ak sa náhodou nejakým nedopatrením stane (ach, mami,kedy už pochopíš, ako vlastne žijeme?) že zavolám o deň neskôr, je z toho rodinná tragédia. Akoby to znamenalo, že ich mám menej rada, keď si spomeniem o deň neskôr ako to oni čakajú. Akoby všetky ostatné dôkazy lásky stratili svoju dôležitosť. Veľmi často som počúvala a ešte aj počúvam vetu: "ako by to vyzeralo, keby...." alebo: "čo by na to povedali iní, keby vedeli...". Mne na forme už dávno nezáleží a niekedy mám pocit, že naše úlohy sa otočili a teraz som ja tá, čo svojich rodičov vychováva. Neviem ani, či chcem vychovávať. Asi nie. Iba si chcem stáť za svojím a robiť veci po svojom. Moje senzory sú veľmi citlivé na rozoznávanie formy od obsahu. Robiť niečo pre zachovanie formy z duše odmietam. Občas si za to vyslúžim poznámky ako: "Ty si ale sebec. Tebe vôbec nezáleží na tom, čo si myslia druhí". Je to naozaj tak. Sú situácie, kedy mi na tom vôbec nezáleží. Najmä tie, keď mám robiť veci nie z vlastného presvedčenia, ale preto, že sa to tak má. Lebo ktosi kedysi zadefinoval, že tak je to vhodné. Ak teda toto znamená, že som sebec, tak ním som a nevadí mi to. Preto zatiaľ čo moja mama je na pokraji kolapsu, mne vôbec nevadí že otec ma nevíta v náležitom oblečení, ale leží v posteli v pyžame práve vtedy, keď ja mu chcem odovzdať darček k narodeninám, nevadí mi, keď nejdem na hroby práve v deň kedy sa to má, nevadí mi, keď nemáme všetko v byte vyleštené práve v deň kedy je sviatok, ani keď namiesto množstva honosných darov si nájdem pod stromčekom symbolickú drobnosť.A tak, keď sme včera v noci balili deťom Mikulášske balíčky, mohla som si užiť jednu malú radosť. Môj manžel, ktorý zásadne zabúda na všetky sviatky a dôležité dátumy, spomedzi sladkostí vytiahol jednu čokoládu a so šibalským úsmevom sa ma opýtal, či si myslím, že aj mne Mikuláš niečo priniesol. Tvárila som sa asi dosť divne, tak mi ju iba víťazoslávne strčil do ruky a rýchlo zmizol. Sú veci, čo ma dokážu veľmi potešiť. Pre krásu danej chvíle, pre jej neopakovateľnosť, nevyslovené vyznania. Je úplne jedno, v akej forme také chvíle prichádzajú. Ak by nemali tú správnu hĺbku, upadli by do zabudnutia.Keď moja dcéra písala svoj prvý list Ježiškovi, zabudla mu napísať, čo si vlastne pod stromčekom praje. Jej list bol jedným krásnym a milým vyznaním, ktorého formu mu každý určite rád odpustí.Tu ho uvádzam v plnom znení:Ježiškovy!Milý Ježiško!Velmi sa teším na vianoce. Prosím ta zober si 10 korún čo ti dám na list. Mám ťa veľmi rada. Aj ty ma máš rád? Dakujem ti, že som prišla na svet. Páčia sa mi zvieratká a ludia, ktorý sú ku mne milí. Prosím ťa abi sme nerobyli velké chriechy. Dakujem ti že sme zdravý a milí ku sebe.Dakujem ti za krasný moj život a svet!Tvoja D.K.