Sedela som v jej obývačke na gauči ako pripečená a uvedomovala som si, že neviem či jej mám závidieť, obdivovať ju, či nechápať..Na chvíľu to vo mne evokovalo myšlienku, že keď ona, tak aj....ale blbosť, tú som rýchlo zavrhla. To bola len taká zotrvačnosť a úžas, že toto obdobie života už nebudeme asi prežívať rovnako. Ešte pred pár rokmi by to bolo pre nás takmer nepredstaviteľné. Veď nie je to ani až tak strašne dávno – všetko je relatívne v pomere k dĺžke života – keď sme spolu chodili kočíkovať, neskôr na prvé aerobikové hodiny, keď sme si vymieňali skúsenosti s prvými pokrokmi našich detí – prváčikov, sedeli po večeroch u jednej alebo druhej v obývačke a nadávali spolu na mužov, žalovali sa jedna druhej, kedy nás čo ranilo, potešilo, potrápilo. V duchu som si automaticky začala vymenúvať všetky pre a proti. A tak len v skratke, čisto teoreticky:čo bolo proti:- nutnosť riešenia bytovej otázky – v hlave sa mi okamžite premietli závratné ceny dnešných novostavieb - ale kam so všetkými rárohami, za toľké roky prácne nazbieranými? - nákup celej výbavičky pre nového člena rodiny od kočíka až po plienky – neviem prečo sa ma chytá závrat....zasa to chce prachy, prachy, a prachy.. – a veľa, veď dnes už kočík stojí toľko čo kedysi motorka (asi preháňam) a po pol roku ho treba vymeniť za iný, lebo je pekný, ale malý, nie ako tie naše staré, v ktorých sme ešte vozili naše deti, kde vanička pripomínala lodný kufor na kolieskach- celá starosť o finančnú situáciu našej rodiny by bola na pleciach chudáka manžela – problém je v tom, že nie je ani vyvolený (iba ak mnou), ani chlapec za milión, tak rozmýšľam ako by sa dalo prísť k nejakému väčšiemu balíku aj normálnou cestou, zatiaľ neúspešne- moja pracovná kariéra by bola pravdepodobne ohrozená, ak nie úplne stopnutá, ak znova neprídem na nejakú spásonosnú myšlienku ako na nej pracovať aj počas materskej dovolenky (smiešne to slovo, viď o riadok nižšie)- celé dni doma, zasa ten známy kolotoč – variť, upratovať, prechádzka, a znova variť, upratovať..., večer čakať manžela s teplou večerou..- výchova dieťaťa – a zasa všetko odznovu – cikanie na nočník, prvé krôčky, prvé slová, uspávanie, rozprávky, v noci fľaška, ach jaj...a čo bolo pre:- hurá, musela by sa riešiť bytová otázka! – a my by sme sa konečne rozhýbali a nasťahovali sa do krásneho nového a priestorného bytu, aj so všetkými našimi rárohami, za toľké roky prácne nazbieranými- celý krásny nový byt by voňal bábätkovskou výbavičkou – od kočíka cez všetky tie košieločky, tričulká, gaťušky, až po plienky – ale žiadne pranie, vyváranie a žehlenie – namiesto do práčky dnes už plienka putuje dlhým oblúkom do koša – aká to úľava!- celá starosť o financie rodiny by bola na pleciach muža – už žiadne ranné zhony pred školou, namiesto toho vzorne nachystané raňajky, odprevádzanie zvyšku rodiny z domu s úsmevom, už žiadne pracovné stresy a presčasy, konečne byť iba žienkou domácou a starať sa o kvietky na balkóne, zariaďovanie krásneho nového bytu, - chodiť na prechádzky a klábosiť pri detskom ihrisku s inými žienkami domácimi, večer vítať manžela s úsmevom a voňavou večerou na stole..- konečne možnosť vychovávať dieťa v pokoji a podľa tých najlepších, vedecky dokázaných metód – vyvarovať sa všetkým chybám a hriechom napáchaným pri výchove tých prvých dvoch – verejne priznávam, že to boli tieto:- zmlátila som syna po tom, ako mi ušiel na kačici, odrážajúc sa nohami, až na druhý koniec sídliska a ja, v ôsmom mesiaci tehotenstva som za nim bežala, umierajúc od strachu že vyjde na cestu- rupli mi nervy keď dcéra nechcela ísť večer spať a v izbičke sa stále svietilo, vpálila som tam ako fúria a našla som ju kľačať ako anjelika na zemi, ako sa modlí k panenke Márii – strašne sa za to hanbím, aj keď ona sa už na to nepamätá - nervy mi rupli niekoľko - veľakrát- priznávam že som na nich kričala lebo som nebola dosť trpezlivá - niekoľkokrát som sa odmietla hrať a blázniť sa na posteli, alebo aj prečítať večer rozprávku, lebo som si chcela šiť, čítať alebo inak sa venovať sebe- a ešte všetky ďalšie, na ktoré si ale teraz v tomto momente už nepamätám........- a potom by som napísala na blog článok o prvom rôčku nášho anjelika a už iba čakala na karmu, ach, jaj..Po zvážení všetkých "pros and cons" (sme sa učili na angličtine práve) zisťujem, že tých "pre" je nejak podozrivo veľa – alebo zle rátam? Minimálne ale lepšie a krajšie znejú.Spolu so zaokrúhľovaním bruška mojej kamarátky sa mi potvrdzuje, že "pre" na vážkach prevažujú stále viac. Nuž čo, všetko je relatívne, záleží na našom uhle pohľadu. Keď ju ale vidím usmiatu a spokojnú, snívajúcu o tom čo príde, prihovárajúcu sa tomu malému telíčku niekde vo vnútri, keď sa smejeme nad absurdnosťou malých ponožtičiek ktorým v bábätkovskom obchode nevedela odolať a "musela" ich kúpiť, a keď sa spolu snažíme vypozorovať pohyby,....A potom do toho príde provokovať sestra s jej malým chlapčiatkom čo práve objavuje nové slovíčka a mne nedá aby som sa tu nepochválila našim malým babätkovským (sorry, ja viem že už nie si bábätko) slovníkom, aj keď to tu už nedávno bolo, však, Gabika? :-)Tak uznajte sami, dá sa tomu odolať?oblasť slovíčok s koncovkou –do, - dot, -dat aby sa nám to pekne rýmovalo:mindo = mydlomando = mackosendo = slnkosedo = srdcemendot = mesiacobadat = obláčikslovíčka z ríše zvieracej:pato = prasajaba – žabajajo = zajobabagag = papagájpapuk = papuča alebo aj pavúkslovíčka z oblasti technickej:tebodot = trolejbusjevav = žeriavvendudat = ventilátor alebo aj vrtuľníkampa = lamparôzne:juda = rukaJudáš = Lukáštapa = čiapkaa ešte hádanky – čo znamená:babo tebodot dedovi ? = idem trolejbusom k dedovi (lebo ja som bábo, chápete?)a ja som teta Jenda (Renča), takže: teta Jenda hača tuto = teta Renča sem si sadnitak dá sa tomu odolať? Ps: dá :-). Ešte stále odolávam, testy si nerobím, a asi sa uspokojím s návštevami u kamošky a občas si požičiam synovčeka od sestry, aby mi nebolo ľúto. Týmto vzdávam hold všetkým odvážnym maminám po štyridsiatke.
