Zdravotníctvo očami pacienta

Možno by som v tomto smere nemala nikdy pochybnosti, keby som sa nezačala na prácu zdravotníkov dívať očami pacienta. Pacientom však nie som ja, ale vážne chorá sesternica, ktorá mala tú česť nedávno stráviť niekoľko týždňov v jednej z bratislavských nemocníc. Nepochybujem o tom, že jej príbeh je len jedným z mnohých, pre ňu a jej blízkych je však už dlhé mesiace zdĺhavou traumou. Snáď najhorším momentom je fakt, že ešte stále nemá určenú diagnózu, hoci si podáva kľučky od jednej nemocnice k druhej, v rôznych mestách. Jej telo ju prestáva poslúchať a ona sa ešte stále nemôže bez určenia diagnózy začať liečiť. Nie je jednoduché žiť s týmto pocitom, navyše, ak snaha o dopátranie sa k príčinám jej zlého stavu leží akoby len na jej vlastných pleciach. Často ak by ona sama nebola iniciatívna, a nedožadovala by sa pozornosti lekárov, k mnohým vyšetreniam by sa vôbec nedostala. Na to, že naše nemocnice sú staré a ošarpané, že nemocničné izby sa podobajú skôr väzenskej cele ako miestu pre zotavovanie, že na 40 pacientiek je k dispozícii len jedno WC a toaletný papier musia držať na izbe, samozrejme, svoj vlastný, ako aj na chabú stravu sa dá zvyknúť. Omnoho ťažšie sa však zvyká na to, že pacient po príchode do nemocnice stráca svoju identitu, stáva sa z neho Prípad, degradovaný na tabuľku s menom nad posteľou a záznamy v karte. Omnoho ťažšie sa dá zmieriť s tým, že zo strany sestier nie je prejavovaný o pacienta žiadny záujem , práve naopak, dávajú mu pocítiť, že ich každou svojou požiadavkou obťažuje. Omnoho ťažšie sa dá vybudovať dôvera k lekárovi, ktorý bez mihnutia oka vezme od pacienta obálku s ťažko našetrenými peniazmi, bez ohľadu na to, z akých pomerov prichádza a aká je jeho finančná situácia, bez ohľadu na to, či sa jedná o dôchodcu alebo človeka v produktívnom veku, a to za služby na ktoré má nespochybniteľný nárok. Ťažko sa dá dôverovať sestrám, ktoré sú ochotné v noci doniesť pacientovi misu na izbu bez frflania, iba ak im poskytne protihodnotu vo forme kávy, či sladkostí. Pacient sa stáva vazalom zdravotníckeho personálu, ktorý zneužíva jeho strach o vlastné zdravie a s tým spojenú životnú existenciu.Ako inak sa dá vysvetliť, že pošlú takmer nevládnu pacientku samú na vyšetrenie, bez poskytnutia vozíka, alebo minimálne doprovodu, že sestry neupozornia lekára na zhoršený stav pacienta pripútaného na lôžko, že okrem rozdávania teplomerov na izbu takmer nikdy nezablúdia, neinformujú sa na stav pacienta, nekontrolujú, či nemobilný pacient niečo nepotrebuje? Ako si má pacient v takýchto podmienkach zachovať optimizmus, vieru v uzdravenie a dobrý psychický stav? Veď predsa v každej učebnici klinickej psychológie sa zdôrazňuje ako sa má zaobchádzať s chorým, aký je dôležitý prejavený záujem a informovanosť pacienta, a ako jeho psychický stav vplýva na jeho zdravie!Keď moja sesternica začala svoj pobyt v nemocnici, jej spolubývajúca bola čiperná a čulá žena s bolesťami nôh. Po dvoch týždňoch pobytu sa jej stav rapídne zhoršil, no tento fakt akoby nikto ani nezaregistroval. Izbová lekárka namiesto toho aby k nej prizvala odborného lekára, sa k nim na izbu pravidelne chodila spovedať zo svojich problémov. Nakoniec to už moja sesternica nevydržala a požiadala ju, aby so spolubývajúcou začali niečo robiť, pretože jej stav bol zo dňa na deň horší. Žiaľ, napriek sľubu pacientku nikto neprišiel vyšetriť. Z jej spolubývajúcej sa stala troska, ktorá sa triasla strachom, keď potrebovala akúkoľvek pomoc sestier, pretože sa bála ich reakcie. A tak jej musela pomáhať moja sesternica, hoci sama mala problém so svojou mobilitou. Vyzerá to tak, že sestry sa na jej pomoc a neschopnosť ju odmietnuť doslova spoliehali.Nahnevané a odmerané reakcie sestier u pacienta ešte viac vyvolávajú pocity poníženia a straty ľudskej dôstojnosti, jeho psychika ide dolu vodou a následne aj jeho zdravotný stav. Popri tomto všetkom je asi smiešne spomínať také fakty, ako zázračné miznutie kávy a čaju z raňajok, že pravidelne na pacienta "nezostane" polievka, že jedlo je nielen nechutné, ale aj studené, že nevládni pacienti sú odkázaní na pomoc spolubývajúcich, ak majú to šťastie že sú mobilní, pri krájaní potravy na menšie kúsky, inak by sa snáď ani nenajedli, a podobne.Nemôžem sa ubrániť pocitu, že toto všetko sú problémy, ktoré sa pri troche snahy dajú odstrániť. Sú to problémy spôsobené nezáujmom primára, ako funguje jeho oddelenie. Dôkazom je skutočnosť, že sú aj oddelenia, kde je to úplne inak a pacienti sú s prístupom personálu spokojní.Stále sa mi natíska otázka, či sa dá starostlivosť o pacienta merať finančnou odmenou? Kde je záruka, že keď lekár, ktorý sa neštíti brať od pacienta úplatky za úplne samozrejmé ošetrenia, bude mať vyšší plat, získa iný vzťah k pacientovi? Pýtam sa, prečo ak je postavenie a ocenenie lekára v našej spoločnosti tak zlé, je ešte stále tak ťažké dostať sa na medicínu?Prečo tí, čo si zvolili ako životnú cestu pomáhať ľuďom, strácajú posledné zvyšky súcitu pri pohľade na ich utrpenie a sú schopní zneužívať ich strach? Prečo svoju necitlivosť ospravedlňujú nedostatkom peňazí, keď vopred vedeli už pri štúdiu, do čoho idú? Som si istá, že ten istý lekár či sestra by boli veľmi nespokojní keby sa k ich dieťaťu správal učiteľ v škole takým spôsobom ako sa správajú oni k svojmu pacientovi, a vyhováral sa pri tom na malý plat? Je to stále o tom istom, o záujme o svoju prácu, o vzťahu k ľuďom, o schopnosti empatie, o vlastnej poctivosti k sebe samému, o vlastnom svedomí.Kde je hranica, za ktorou má lekár nárok zanedbávať záujem pacienta a jednať s ním nedôstojne? Taká hranica v tomto povolaní neexistuje. A preto si myslím, že skôr ako začne ktokoľvek natŕčať ruku za väčšími peniazmi, mal by sa najskôr zamyslieť sám nad sebou, čo urobil preto, aby si ich naozaj zaslúžil..----------------------------------Nerada škatuľkujem. Tento článok je napísaný na základe reálnych skúseností s pobytom v nemocnici. Je adresovaný tým, čo majú dostatok sebakritiky na to, aby sa v ňom našli. Tí ostatní, čo tvoria výnimku, ho môžu ignorovať. Predpokladám však, že títo sa ním nebudú cítiť dotknutí.