Jarka,
keď som o Tebe naposledy písala, vedela si ešte rozprávať aj chodiť. Tvoja choroba medzitým rýchlo pokročila a my sme sa len bezmocne prizerali, ako sa postupne stávaš väzňom vo vlastnom tele, pripútaná na lôžko, ako sa nám strácaš pred očami. Pred týždňom si oslavovala svoju 50-ku. Vlastne ma prekvapilo, že si pozvala aj mňa. Ja bývam v Bratislave, Ty v Žiari, naposledy som bola za Tebou pred rokom v lete. Mala som spočiatku pocit, že si to nezaslúžim...dala si mi signál, že som pre Teba stále dôležitý človek, a ja som pocítila čosi ako hanbu...veď tak málo pre Teba robím, tak málo Ti pomáham... Stretli sme sa tam skoro celá rodina a ja som vďaka Tebe stretla aj ľudí, ktorých som už celé roky nevidela. Asi si si nikdy nepredstavovala, že budeš svoju 50-ku oslavovať práve takto. Na vozíčku, vychudnutá na kosť, nevládna a odkázaná na pomoc iných ľudí. Napriek tomu je v tebe ešte stále tá istá Jarka, čo si dá záležať na tom, ako vyzerá, či je dobre upravená, či má dobrú farbu vlasov, mejkap, upravené nechty....tvoje kamarátky sa vždy postarajú....akoby si tým dávala svetu najavo, že ešte stále si tu, ešte stále máš chuť žiť a byť pekná, zachovať si svoju dôstojnosť.
Keď sme čakali na Teba, kým ťa pripravia a kým budeš schopná prijímať naše gratulácie, postávali sme rozpačito aj so sestrou pri stole a trocha sme sa toho stretnutia báli. Čo Ti povieme? Ako sa máme s Tebou rozprávať? Ako sa máme k Tebe správať a ako budeš reagovať Ty? Videli sme, že si rozrušená, plakala si, utierali Ti tvár, pokúšali sa Ťa upokojiť....keď ťa konečne otočili k nám a priviezli bližšie, svietili Ti z nej veľké modré oči, v ktorých sa odrážalo všetko - veľký žiaľ, utrpenie,a možno aj náznak radosti, že si s nami, zmiešanej s ľútosťou nad sebou samou a možno aj s hanbou a ponížením. Všetko som to vnímala a sama som cítila hanbu....za to, že ja som zdravá a nemusela som pre to nič mimoriadne urobiť, o nič sa snažiť.... Je strašne ťažké byť tam a prizerať sa, ako je Tebe ťažko, hovoriť Ti povzbudzujúce slová, hľadať zmysel, prečo sa oplatí ešte bojovať...také slová mi chýbali a pripadala som si trápne, keď som Ti gratulovala....Zmohla som sa len na "ďakujem, že tu môžem byť dnes s tebou" a "viem, že si to chcela inak..."
Keď som Ťa chcela neskôr troška potešiť a prisadnúť si k Tebe, oči sa Ti rozšírili od radosti a úpenlivo si ich na mňa upierala, akoby si mi chcela niečo povedať, ale ja som si pripadala nešikovná a bezmocná, lebo som nevedela, ako s Tebou komunikovať. Tak som Ti porozprávala o sebe, ako žijem, a ako sa trápim pre veci, ktoré sa mi zrazu zdajú tak nepodstatné a smiešne....
Bola to taká čudná oslava. Cítili sme sa rozpačito....oslavovali sme, ale celá atmosféra bola prešpikovaná smútkom. Tvojim, Tvojich detí, Tvojej mamy, našim...nebyť bratranca Ruda, ktorý vždy srší humorom, neviem, ako by sme to napätie v nás všetkých uvoľnili. Ten smútok sa dal krájať, keď začali príhovory. Najskôr Tvoje deti. Vanda, dnes už dospelá mladá žena, potom Filip. Museli sme sa pousmiať, keď sa postavil a ešte predtým, ako začal hovoriť, si zapol sako. Prebleslo mi hlavou, že za tých pár rokov,odkedy si ochorela, sa z Tvojho pojašeného chlapca stal chlap. A o Vande ani nehovorím, je krásna a podobá sa na Teba. Keď hovorili "Mami, ďakujeme Ti za všetko.... a neboj sa o nás...", dlho a ťažko si vzlykala. Vlastne to ani neboli vzlyky, ale boľavé stony, lebo ani vzlykať sa Ti už nedá.
Potom ale prišla na rad Tvoja báseň, ktorú si zložila počas dlhých, vlečúcich sa dní, v tichu a samote Tvojej izby. Keď ju Silvia za Teba prednášala, plakali sme už asi všetci. Zobrala som si ju, aby som ju sem mohla priložiť...aby neupadla do zabudnutia a aby si ju mohli prečítať aj ostatní..
Pre Teba, Jarka....
Nočná motlitba.
K nebesiam dvíham zrak,
prosím Ťa Bože - sprav zázrak!
Chcela by som rok maľovať
A len mesiac rozprávať,
deťom rady do života dať,
túžim o mamu sa postarať.
Roky rýchlo ubehli,
nestihla som sa im venovať.
Odpusťte deti,
že som vám nedala lásky viac,
nebolo to schválne ani chtiac.
Keby sa dali roky vrátiť späť,
Dala by som vám lásky za celý svet.
K nebesiam dvíham zrak,
Prosím Ťa Bože - sprav zázrak!
Ukonči život môj a strašnú chorobu,
Nenechaj ma napospas osudu.
Ak si myslíš,
že ten ťažký kríž unesiem,
Priznávam ...ďalej nevládzem.
Z tej básne je cítiť, že to už chceš vzdať. Si unavená, vyčerpaná z tohoto žitia - nežitia. Zároveň je to ale v rozpore s tým, ako Ti ešte stále na Tebe samej záleží, od účesu cez obočie až po nechty. Záleží Ti aj na tom, čo ješ, ešte stále si dokážeš vychutnávať jedlo, tešíš sa na domácu stravu od mamy a tety. Akoby to boli nitky, ktoré Ťa spájajú so životom a Ty sa ich ešte stále držíš. Hovoríš, Jarka, že už nechceš, nevládzeš, ale ja Ti to nejak neverím. Verím iba tomu, že niekedy už máš toho naozaj dosť. Kým ale budem vidieť iskru v Tvojich očiach, kým tvoríš básne a kým neupadneš do úplnej rezignácie, nebudem Ti to veriť. Si pre mňa jasný dôkaz túžby po živote aj v situácii, kedy ide skôr o prežívanie, ako život.
Jarka,
tento článok venujem Tebe a Tvojej rodine. Viem, že ho budeš čítať, že Ti ho ukážu. Vždy si sa tešila, keď som o Tebe niečo napísala, aj keď sa Ti to muselo ťažko čítať. A mne sa to zas, Jarka, ťažko píše...lebo slovami sa niekedy nedá vyjadriť, čo človek v hĺbke duše cíti. Snáď aspoň takto Ti môžem dať najavo, že na Teba myslím, hoci som od Teba ďaleko.
A teraz ešte niečo o situácii v Jarkinej rodine:
Zaráža ma jedna vec. Jarkin syn má 18 rokov, ešte študuje na strednej škole. Jarka je nevládna už minimálne 2 roky, je umiestnená v špeciálnom ústave, lebo potrebuje nepretržitú starostlivosť. Celý jej invalidný dôchodok...niečo okolo 400 Eur, ide na pobyt v ústave. Jej syn ešte donedávna nedostával žiadne peniaze od štátu, hoci ostal prakticky bez oboch rodičov. Otec mu pred 4 rokmi umrel, ale keďze neplatil odvody, jeho dieťa nemá nárok na sirotské. Starala sa o neho potom teta a babka, moja krstná mama. Tá však ale má čo robiť, aby vyšla zo svojho dôchodku. Po Jarke zostal byt, v ktorom jej syn teraz býva so strýkom. Ten aj prispieva takmer na celé nájomné. Len pred pár mesiacmi sa podarilo pre chlapca vybaviť príspevok od štátu - 120 Eur. Zdá sa mi to priam neuveriteľné, aby malo dieťa v tejto situácii nárok naozaj len na púhych 120 Eur. Ako sa dá z toho prežiť? A prečo má on pykať za to, že jeho otec neplatil odvody? Krstná hovorila, že už písali aj na ministerstvo, hľadali pomoc na rôznych úradoch, ale len na odpoveď treba všade čakať aj pol roka.... Ako sa vlastne človek v podobnej situácii dopracuje k nejakej pomoci? Určite existujú krízové centrá, v ktorých by rodine poradili, na aké príspevky od štátu má nárok a ako sa k nim dostane, alebo sa mýlim?. Veď jednoduchý človek, ako je moja krstná, sa predsa nevie orientovať v zákonoch, aby zistila, na čo má vôbec nárok. A to jej pritom pomáhajú aj známi, napriek tomu jediné, čo zatiaľ získali, je spomínaných 120 Eur mesačne. Ak je tu niekto, kto vie poradiť, prosím, ozvite sa.
