Pravda bolí, ale aj oslobodzuje

Je to téma ktorá vo mne veľmi často rezonuje. Možno aj preto, že takmer na každom kroku sa stretávam s klamstvom. Čím silnejšie je moje rozhodnutie žiť pravdivo, tým citlivejšie klamstvo rozoznávam. Dokonca až tak, že mi to niekedy ohrozuje vzťahy a spôsobuje mnohé chvíle, kedy sa cítim nepochopená a osamotená. V takých chvíľach sa môžem oprieť len o seba a vlastné presvedčenie. Vtedy cítim, aké je dôležité mať dostatočnú sebadôveru, aby sa dalo ustáť si to svoje aj napriek tlaku okolia.V súvislosti s pravdou sa často objavuje strach. Mnohí radšej ustúpia, pretože sa boja následkov. Vždy keď v spoločnosti víťazí zlo, pomáha mu v tom strach. Je to silný spojenec.Často pri rozhodovaní či bojovať za pravdu aj v zdanlivo bezvýznamných situáciách sa ľudia konfrontujú s myšlienkou: čo z toho budem mať? Oplatí sa mi to? Stojí za to riskovať, že stratím niekoho priazeň? Alebo..čo ak stratím svoju pozíciu, peniaze, výhody?Zaujímavé je, že omnoho ochotnejšie sa vzdáme vlastného presvedčenia, cti, princípov ako materiálnych výhod. Zostávame v „dobrých „ vzťahoch, ktoré sú už ale poznačené neúprimnosťou. Platíme vysokú cenu: strácame svoje vlastné Ja. Potom sa pristihneme pri tom, ako nadávame na pokrytectvo, povrchnosť...jedinou cestou k ich odstráneniu je však začať od seba a byť nekompromisný. Ak začneme robiť výnimky a vždy si nájdeme dôvod, prečo je klamstvo ospravedlniteľné, nemá to zmysel. Žiť v pravde znamená začať od tých najdrobnejších, každodenných právd. Niekde som si prečítala takúto vetu: „Jedine my rozhodujeme o tom, či chceme klamať a tým znevažovať samých seba len preto, aby sme boli v očiach iných dobrí.“Často za cenu takýchto falošne dobrých vzťahov riskujeme aj výchovu svojich vlastných detí. Moje deti občas protestujú, keď im nechcem napísať ospravedlnenku s nejakým vymysleným dôvodom ich neprítomnosti v škole, že veď sa to tak normálne robí. Žiaľ, majú pravdu. Dokonca často je to tak, že deti za pravdu dostanú trest, zatiaľ čo klamstvo im prejde bez následkov. Vlastne my sami ich podporujeme v tom, aby klamali. Vezmime si hoci iba takýto banálny prípad s ospravedlnenkou - povedať pravdu: zaspal som, neskoro som išiel z domu a nestihol som autobus, a pod. znamená často neospravedlnenú hodinu, zatiaľ čo: boli sme u lekára – spoľahlivo zaberá.Je úplne bežné, že keď chce rodič zobrať dieťa na týždeň zo školy, „niečo si už vymyslí“, hoci chorobu. Je to tak jednoduchšie, nikomu nič netreba vysvetľovať, najmä nie riskovať, že moje dôvody nebudú prijaté. Je to však veľmi zradné. Zdanlivo sa vyhneme komplikáciám, no ďalšie si vyrábame. Jednak dávame dieťaťu návod, ako sa v živote vyhnúť nepríjemným situáciám, jednak na neho nakladáme bremeno spolupodieľania sa na našom klamstve. Klamstvo je vlastne obrovská záťaž, no je naozaj obdivuhodné, ako ľahko s ním mnohí dokážu žiť. Už si na tú zážaž zvykli. Niet sa čomu čudovať, ak si to natrénovali už v útlom veku. Pre mnohých je to model fungovania a model ako sa dá vyhnúť konfliktom a problémom. Tiež ale iba zdanlivo, pretože vonkajšiemu konfliktu sa síce takto vyhneme, no dobrovoľne ideme do vnútorného konfliktu, alebo inak povedané, "špinavého" kompromisu samých so sebou. A potom jedného dňa sa cítime podvedení, keď zistíme že nám vlastné dieťa klame.Môj veľmi dobrý priateľ mi raz položil otázku: "Čo ti vlastne vadí na tom, keď ľudia občas použijú klamstvo, aký máš motív keď chceš aby to zmenili?" Ak by som to mala povedať sebecky iba zo svojho pohľadu, tak potom motívom je to, ako sa ja cítim vo vzťahu s človekom o ktorom viem, že klame. Myslím, že ma to ohrozuje a necítim sa tam bezpečne. S klamstvom klesá dôvera a dôvera je základom každého vzťahu.Žiť pravdivo každý deň naozaj nie je ľahké. Po lampou zaznelo, že „pravda je dnes v kríze“. Je však v našej moci ovplyvniť svojim spôsobom života, aké miesto v ňom bude mať a tým aj, ako bude vyzerať náš svet. Pre mňa je to cesta, ako sa zaslúžiť o to, aby bol lepší.