Umenie rozhodovať

Naše slovenské decká svojim výkonom Rakušanov ďaleko prevyšovali. Napriek tomu som bola prekvapená, že po prvých kolách sa mnohí ocitli v hodnotení veľmi nízko.Nakoniec sa ale dostali do finále, medzi nimi aj moja dcéra. Myslím si, že po rokoch tejto práce už viem kriticky a objektívne zhodnotiť aj výkon vlastných detí. Podľa môjho odhadu dcéra patrila jednoznačne na druhé miesto. Po finále však prišla za mnou už spomínaná mladá rozhodkyňa a opýtala sa ma:“Ako si bola spokojná s výkonom svojej dcéry?”“Dobre. Boli tam drobné chybičky, ale aj tak to bolo na druhé miesto” – cítila som v spôsobe ako sa pýtala, že ona má iný názor.“Tak ja sa radšej nepriznám, ako som ju ohodnotila.” - a vymenovala pár nepodstatných detailov, v ktorých podľa nej dcéra zaostáva za ostatnými.Cítila som, že vo mne stúpa rozhorčenie:“Aj keby to bolo tak ako hovoríš, v porovnaní s ostatnými boli predsa vo všetkých kritériách o 2 triedy lepší! To predsa vidí aj laik….potom u ostatných ich chyby asi prehliadaš, inak by Ti nemohla vyjsť horšie ako na 2. mieste..”“No...vlastne ja viem, máš pravdu, ale keď to tak ohodnotím, tak neurobím skúšky. G. nás to takto učí.”“Takže to znamená, že Ty to vlastne vidíš inak, ako si to ohodnotila?”“Áno, ale ak chcem rozhodovať, musím tam napísať to, čo sa odo mňa očakáva.”“Takže si ochotná ísť proti svojmu presvedčeniu a uškodiť tým niekomu, kto si to vôbec nezaslúži?”“Čo mám robiť?”“Postaviť sa za seba!”“To sa nedá, budem jediná a potom na to doplatím…”“A ako to môžeš vedieť, keď to ani neskúsiš?.”Iba pokrčila ramenom...Najskôr som na ňu bola nahnevaná, ale potom ma to prešlo, cítila som viac ľútosť. Pochopila som, že ak človek nie je vychovávaný tak, aby si vždy dokázal zachovať svoju sebaúctu, je ťažké od neho očakávať, aby to urobil v kritickej situácii. Viem, ako to u našich susedov chodí. Všetci sa tam boja povedať svoj názor, boja sa, že v tom budú osamotení. Téma G. je tabu. Pritom si každý myslí svoje a radšej to potlačí, veď načo by si robil problémy. No čo, v najhoršom prípade na to doplatia nejaké decká, ale ich postavenie rozhodcu to neohrozí, hlavne nech je to tak, ako to chce G. Preto aj úroveň rakúskych športovcov rapídne klesá. Hrajú sa na svojom piesočku a nahovárajú si, akí sú dobrí. Na svetové súťaže radšej nechodia. Objala som ju teda a povedala som jej: “Držím Ti palce, aby si vždy dokázala konať v súlade so svojím presvedčením. Pretože to je to cenné. Ak si budeš veriť, dokážeš sa oň oprieť. Ak nie, pôjdeš proti sebe dnes na súťaži, zajtra to urobíš vo vzťahu s partnerom, inokedy v práci, a nakoniec sa opýtaš sama seba, kde si zostala Ty?”Moja dcéra nakoniec skončila druhá.Pozrela som sa na moju mladú kolegyňu – videla som na nej, že jej nebolo veľmi dobre. Poznám ten pocit. Pocit hanby a ľútosti, že som sa podriadila očakávaniam iných a odstúpila od seba.Často úplne zbytočne…