Ako sa stať dobrou mamou?

Keď som bola ešte mladšia, mala som o sebe plno pochybností – ja a matka? Panebože, to predsa nejde dokopy! Keď boli deti malé, snažila som sa o dušu, aby mali všetko čo potrebujú a napriek tomu som cítila, že to nejako nezvládam, že je toho na mňa veľa – bývala som často z toho nervózna, podráždená, následne som si to zas vyčítala, jednoducho – nebola som so sebou spokojná. A čuduj sa svete, napriek všetkej tejto mojej nedokonalosti si myslím, že sa mi podarilo vybudovať si s deťmi celkom pekný vzťah. Čím to je? Možno tým, že jedného dňa som sa zastavila a povedala som si, že nemusím byť dokonalou matkou. Zmierila som sa dokonca s myšlienkou, že ak všetko urobím čo je v mojich silách a napriek tomu to nebude stačiť, budem teda "zlá matka". Komu totiž mám vlastne vyhovieť a kto bude posudzovať moju dostatočnú fundovanosť, to, či som dostatočne obetavá, čo je správne a čo nesprávne? Jediný, kto to môže a má právo urobiť, som iba ja a moje srdce...ak sa pri výchove detí riadim srdcom a vlastnou intuíciou, tento zázračný vnútorný hlas mi vždy napovie, kadiaľ mám ísť..Asi nie je dôležité priblížiť sa nejakému ideálu danému zvonka, omnoho dôležitejšie je prijať samého seba aj so svojimi chybami....a tak som sa prestala hrať na hrdinku, čo musí všetko zvládať – keď som bola unavená, povedala som deťom, že som unavená, keď som bola podráždená, ospravedlnila som sa deťom za moje prehnané reakcie, brala som ich ako rovnocenných, plnohodnotných partnerov – a ono to funguje! S dcérou sme spolu prepojené ako spojené nádoby. Máme na seba priam nastavené senzory – čo cítim ja, to cíti aj ona, a naopak. Tŕpnem strachom, keď ide venčiť psíka a nevracia sa v dohodnutom čase, kontrolujem či je všetko v poriadku, keď sa vracia zo školy domov a musí vyjsť výťahom na naše poschodie – aby ju tam nechytil nejaký "drogáč", prežívam s ňou všetky jej problémy s kamarátkami, s chalanmi, s učením, a som šťastná, že mi dovoľuje nazrieť do jej detského sveta. Raz mi povedala: "Mami, ja som taká šťastná, že ťa mám...lebo ty si jediná čo ma pochopí. Keby sa ti niekedy dačo stalo, tak ja radšej nechcem ani žiť!" Bože môj, až mi stislo srdce - je to vôbec dobre, takáto naviazanosť na mňa? Ale asi to tak má byť, nič špeciálne som pre to neurobila, len som bola vždy nablízku, keď sa chcela porozprávať a ja som jej možno dávala nejak najavo, že jej rozprávanie je pre mňa dôležité.Strašne rada by som dala deťom jednu vzácnu skúsenosť: bezpodmienkové prijatie. Veľmi si prajem, aby cítili, že ich beriem so všetkým čo príde – nie nekriticky, slepo, ale že rešpektujem ich rozhodnutia. Chcela by som, aby domov pre nich znamenal naozajstné útočisko – miesto, kde nájdu pochopenie, kde sa môžu vyžalovať a byť sami sebou...Neviem, či to robím dobre a či sa mi to podarí, uvedomujem si svoje hranice - som len normálny človek, ale možno je dobré, aspoň to mať na pamäti, uvedomovať si, že mám možnosť niečo s tým urobiť. Je to v mojej moci, ak budem naozaj chcieť. Som presvedčená o tom, že takto by to mohlo fungovať.."Pod lampou" sa hovorilo o potrebe vyjadrovania citov – a zaznela tam jedna pekná myšlienka – možno nie je tak dôležité, akým spôsobom nám deti city opätujú a či ich sami vedia prejaviť tak ako my – dôležité je, ukázať im, že prejaviť cit a hovoriť o pocitoch je normálne...a ono sa to raz niekde v ich živote objaví – nebude im to už cudzie a neprirodzené, raz si to nájdu..A tak som rozmýšľala o tom, že môj syn nie je vo vyjadrovaní pocitov taký zbehlý ako dcéra. On mi nepovie, že ma má rád, ale občas večer príde ku mne, keď sa ešte zvŕtam v kuchyni, a objíme ma s úsmevom okolo pliec: "tak čo, mami?" – a vlastne ani nečaká odpoveď – potreboval sa možno len na chvíľu dotknúť, priblížiť..Ja ho pohladkám po chrbte, na chvíľu sa nám stretnú pohľady, a vieme svoje....je to, akoby mi hovoril: "viem, že sa o mňa staráš" - a mne viac aj tak netreba.Takéto je to jednoduché a zložité zároveň. Treba mať otvorené oči a srdce, a viac si veriť. Potom asi zvládneme všetko. Aj rolu matky, aj všetky role, ktoré nás v živote čakajú – a je dobré mať niekde takýto prameň "živej vody" z ktorého môžeme načrieť, keď je treba. Tým prameňom je všetka láska, ktorú sme doteraz dostali..Včera pri sledovaní spomínanej relácie mi bolo tak fajn teplo pri srdci - bola som rada, že sú ľudia, čo dokážu ešte takto myslieť a cítiť, že sú otcovia, čo sa dokážu vzdať kariéry kvôli svojej rodine, že sú ľudia, pre ktorých je táto téma stále živá a zaujímavá. A v kútiku srdca dúfam, že je zaujímavá pre nás všetkých - všetci predsa túžime po láske a harmónii, alebo sa mýlim?