Vzduch je tam nabitý pozitívnou energiou a každý zo zúčastnených k nej prispieva svojou troškou..Asi je to tým, že na trhy prichádzame s očakávaním, že nám tam bude dobre a celú svoju psychiku tomu podriaďujeme. Vyberáme spomedzi tých všetkých drobnôstok, pozlátok, sviečočiek, medovníkov a všetkých možných umeleckých predmetov niečo milé pre našich drahých a už vopred sa tešíme, ako im rozbalenie takéhoto darčeka vyvolá úsmev na tvári. Zabúdame na problémy a starosti a nepripúšťame si nič, čo by nám mohlo túto radosť pokaziť. Pamätám sa ako som sa vlani vliekla ako zbitý pes po absolvovaní nákupov cez Staré mesto a zablúdila som aj k trhom. Únava zo mňa okamžite spadla zázračným spôsobom a ja som sa nechala unášať atmosférou ktorá tam vládla. Nič mimoriadne sa nedialo, počúvala som spev z pódia a pozorovala debatujúcich ľudí okolo mňa. Ich dobrá nálada ma už o chvíľu nakazila tiež.. Bolo to ako balzam na dušu. Potom som si kúpila nejakú maličkú drobnosť a hneď mi bolo veselšie. Tento rok začali trhy iba pred pár dňami, ale ja som ich stihla navštíviť už dvakrát. Prvý raz s priateľmi zo zahraničia, a to hneď v prvý deň ako ich otvorili. Ochutnali naše lokše a medovinu, kúpili si pár darčekov pre svojich blízkych a potom sme sa celí premrznutí išli zohriať do čokoládovne na námestí. Vraj u nich takúto varenú čokoládu nemajú....Sedeli sme tam s vyštípanými lícami od mrazu, zvnútra rozohriati extra horkou čokoládou a rozprávali sa o všetkom možnom..Keď sme sa lúčili, zverili sa mi, že to bol krásny večer...ako málo niekedy stačí, pomyslela som si a spokojná som odchádzala domov. Neskôr mi prezradili, že boli počas svojho krátkeho pobytu v Bratislave na trhoch ešte raz...Hneď v nedeľu som si to zopakovala, teraz už s kamarátkou. Cieľ nášho stretnutia bol vopred daný a keď ho teraz napíšem, asi sa mnohí nezdržia úsmevu a nechápavo budú krútiť hlavou, prípadne skonštatujú že sme úplne strelené, ale nevadí, risknem to...Takže, moja kamarátka sa chodí rozprávať s anjelom...nuž a anjel jej povedal, že Bratislava je zaplavená negatívnou energiou a tak máme my dve chodiť po uliciach a roznášať po nich svätenú vodu, aby sme ju očistili.....Kamarátka prišla pripravená, vyzbrojená pohárom z Mc Donalda, ja vyzbrojená odhodlaním absolvovať s ňou túto podivnú trasu. Najprv sme sa zastavili v stánkoch a ako inak, zasa sme neodolali a kúpili si svietniky, plávajúce oriešky, adventný veniec – veď bol prvý advent – a ja som to zaklincovala štrikovanou pestrofarebnou čiapkou s vrkočami. Keď už nemám svoje, tak aspoň takéto... jedna pani ma dokonca povzbudila pri rozhodovaní, vraj mi pristane, mám si ju zobrať...nuž čo, viac mi nebolo treba a keďže som za každú srandu, čiapku som si hneď aj nasadila na hlavu a nám už nič nebránilo pustiť sa zháňať to najdôležitejšie - svätenú vodu...Naša prvá cesta viedla do Dómu, ale bola práve omša a kostolník nám povedal, že máme prísť neskôr..vraj to nie je problém. Posmelené tým, že nás nevyhodil, rozhodli sme sa počkať niekde v teple,a tak sme už o chvíľu sedeli v našej obľúbenej čokoládovni...Pri šálke horúcej sladkej čokolády sme debatovali o anjeloch a o tom, či tomu máme či nemáme veriť, pričom kamarátka úspešne odolávala všetkým mojim logickým argumentom...No neviem, sú veci, ktoré asi nikdy nepochopím, ale možno ich ani pochopiť netreba. Kedysi ešte na základnej škole sa spolužiačky rozhodli, že mi zoberú ilúziu o Ježiškovi, a ja som argumentovala tým, že existovať musí, keď mávam pod stromčekom aj darčeky z Afriky. Veď ako by sa tam inak dostali? Až po vyslovení tejto vety mi doťuklo, že existuje aj taká inštancia ako pošta..Ach jaj, ale to sklamanie potom! To som nemala vedieť!V súvislosti s týmto detským chápaní vecí ma napadá, ako sa mi dcéra nedávno priznala, že ako malá si nevedela predstaviť, ako môžu tí speváci z rádia tak rýchlo tam pri každej pesničke dobehnúť, a tak rýchlo sa striedať? Ako sa to vraj dá stíhať, aby tam už boli vždy po zahlásení ďalšej pesničky?No nie je to krásne?A pokiaľ sa týka anjelov, nakoniec sme s kamarátkou usúdili, že je asi jedno čomu človek verí, ak mu to pomáha zlepšiť kvalitu jeho života a prináša spokojnosť...Ja som sa vzdala logických argumentov a ona presviedčania, a nijako nám to nebránilo v našej pohodovej nálade a odhodlaní našu "akciu" doviesť do úspešného konca. S jednou vecou sme však nerátali, a to, že kostolník na nás nebude čakať, kým preberieme všetkých anjelov a ich zázračné pôsobenie...Dóm už bol pri našej druhej návšteve zatvorený.A tak, keďže nádej umiera posledná, naše kroky smerovali späť na Hlavné námestie, do kostola k Jezuitom. Šťastná náhoda zariadila, že sme hneď po vstupe do tohoto Božieho chrámu natrafili na pána kostolníka. S úľavou sme privítali, že sa nás nepýtal, na čo vodu potrebujeme, a ochotne nám nabral do nášho Mc-Donaldovského pohára...Keď sme vyšli z kostola, vydýchli sme si....fajn, prvú fázu sme zvládli...hor sa do ulíc!Kamoška mi vysvetlila, že je to jednoduché a nenápadné, pretože spomínaný pohár má na vrchnáku dierku, a tak to nevyzerá nijako podozrivo, keď ho občas nakloní trocha viac....a tak sa aj dialo....prechádzali sme sa po uliciach, rozlievali svätenú vodu, ona mi rozprávala o svojich minulých životoch, a občas sme sa nezdržali smiechu pri pomyslení, čo to tu teraz vlastne vyvádzame. –Neboj sa, na toto ešte budeme ako babky spomínať! – posmeľovala ma kamarátka s úsmevom.Milý Anjel, prepáč ak sme Ťa tým smiechom urazili.....ja vôbec neviem, či existuješ a či to s tou svätenou vodou funguje. Isté však je, že Ti vďačím za príjemný večer strávený s mojou kamarátkou v bratislavských uliciach...a všetkým čo si tento článok prečítajú prajem, aby si užili jedinečnú atmosféru vianočných trhov a vnímali krásu uličiek nášho Starého mesta tak ako my, či už s anjelmi alebo bez nich...
