Kamošky

Hlavou Ti vírilo množstvo myšlienok. Cítila som, ako sa vzďaľuješ. Vopred som sa bála trestu..a trest prišiel hneď nasledujúci deň. Strohé: "čau" a nič viac. Už sa zožieram, už trpím..už ma určite nemáš rada a ja som tá najhoršia na svete...som krava, všetko si pokazím! Čakám...a čakám, že mi niečo povieš – vynadáš mi, pošleš ma do kelu, povieš že so mnou končíš, že ma už máš dosť, že sa so mnou nedá vyjsť a nemáš na mňa nervy...a ja by som Ti konečne mohla povedať, ako mi bolo ťažko, ako som sa bála a ako ma hrýzlo svedomie, ako som sa cítila sama, až som to nezvládla a dala tomu voľný priebeh, ako vo mne tieto streštené pocity zvíťazili nad zdravým rozumom a ako som nevedela byť nad vecou a tak som sa škriepila za každú maličkosť a bola som podráždená a ufrflaná jak starý hrniec, už som to ani nebola ja len nejaké to moje malé ublížené ego, čo sa bilo za svoje ohrozené práva..Ale Ty neprichádzaš, nenadávaš mi, nekričíš, iba robíš to najhoršie čo môžeš robiť – mlčíš. Mlčanie je ten najhorší trest. Mlčanie znamená neistotu. A pochybnosti. Som teda fakt až taká zlá? Sakra, čo Ti na mne vôbec nezáleží? Tebe je to celé jedno?? Veď predsa vieš ako ma to ničí! Tak nejdem ani ja za Tebou! Nebudem zasa ja tá prvá čo urobí ústretový krok! Prečo stále ja? To si kamoška? To je to Tvoje priateľstvo? Tak ja Ťa teda tiež nepotrebujem! Do čerta! Som ako puberťáčka! Tak ja teda idem!!Kráčame po ulici a smejeme sa...v hlave mi treští a cítim sa ľahká ako pierko...pretlak radosti, úľavy, až ma rozbolí hlava...vôbec som netušila, že to bolo až také silné...asi padnem od únavy. Myšlienky sú zmätené a chaotické, akoby sa naháňali jedna pred druhou...stále sa mi vybavuje, ako hovoríš: "ďakujem že si to urobila aj za mňa – ten prvý krok...ja na to zatiaľ nemám odvahu...a ty ma to učíš....aj som chcela, ale nešlo to...trápila som sa....". Chytím Ťa za ruku - a tak ideme ďalej...a bojujeme...strácame sa a znova nachádzame – ale hlavne to nevzdávame – pretože si za to stojíme. My dve – kamošky...