O kúzelnej babičke

Prišli sme do domu Inkiných rodičov – pekný zrekonštruovaný dedinský domček, okolo les, zvlnená krajinka, výhľad na kopec s nádhernou lúkou, až zacítite chuť naň čo najskôr vybehnúť – proste, čosi ako raj na zemi, pre nás, čo žijeme v meste, nádherná oáza pokoja a obyčajnej krásy, presne to, čo tam my nemáme.Zvítali sme sa s rodičmi a už som videla, ako to Inku ťahá do zadnej časti domu,kde býva stará mama. Vošli sme tam, a bolo to presne ono. Tá známa vôňa starých vecí, drevené skrine, postele, nad nimi obraz s Panenkou Máriou,však to určite poznáte, hneď som si vybavila izbu mojej babky.A zrazu tu bola Ona – blížilo sa k nám drobné, zhrbené žieňa, akoby zlomené vďaka zdeformovanej chrbtici. Podišla bližšie, na tvári šibalský úsmev mladého dievčaťa, v očiach iskričky, šedivé vlásky zopnuté dozadu do uzlíka....ach jaj, až mi srdce poskočilo – vedela som, že mám do činenia s krásnym človekom – prýštila z nej taká dobrota, že som hneď stratila všetky zábrany a pri predstavovaní som sa s ňou silno vystískala.Samozrejme, ako inak, čakali nás u nej napečené kapustníky a také pagáčiky, o akých môže každá gazdiná iba snívať! Usadili sme sa k nej do izbičky, a ja som od nej postupne vyzvedala všetko možné, ako to zvládala keď jej zomrel manžel, ako vychovávala sama svoje tri deti, či ešte mala iného muža (nemala ), ako to bolo cez vojnu a hlavne, ako toto všetko môže jedna žena vydržať? Pri jej rozprávaní som sa až zahanbila – dá sa to vôbec porovnávať, môj život a jej? Veľakrát padám večer do postele unavená po celom dni, s pocitom, že viac sa už nedá, a toto drobné žieňa je príkladom, že sa dá! Ja mám problém cez víkend upiecť nejaký ten koláčik, a ona, 84 ročná, napečie hneď dva!Snažila som sa zistiť, kde má schovanú tú kúzelnú paličku čo jej pomáha robiť takéto zázraky, ale nenašla som ju nikde..Hmm, asi má na to nejaký iný trik.Keď rozprávala, pri niektorých spomienkach sa jej tlačili slzy do očí, napriek tomu, vyžarovali z nej obrovská životná sila a optimizmus. Nad niektorými mojimi naivnými otázkami sa musela aj zasmiať. Zatúžila som mať takú babičku stále pri sebe....aby som ju mala vždy naporúdzi,keď budem potrebovať načerpať troška z jej radosti zo života a schopnosti vždy sa znova postaviť na nohy a ísť ďalej, nech sa čokoľvek prihodí..Lúčili sme sa s ňou veľmi ťažko..bolo nám tak akosi smutno na duši. Keď sme odchádzali, sedela na lavičke pred domom a čistila huby – ako inak, musí stále niečo robiť, na oddychovanie ona nemá čas..Vedeli sme, aké to bude, keď už budeme preč. Je to ťažké pochopiť, ale starej mame sa aj teraz, na staré kolená,žije veľmi ťažko – nevesta na ňu žiarli a nemá pre ňu milého slova. Jej vlastný syn v záujme pokoja v rodine radšej mlčí. A babička? Namiesto pokojnej staroby uprostred svojich blízkych si žije sama svoj život, vykázaná do samoty vo svojom vlastnom dome. Už si zvykla, a keby sa sťažovala, to by hádam už potom ani nebola ona...je zvyknutá prijímať všetky rany života s pokorou, možno si myslí, že to tak má byť. Ja si to ale nemyslím a vo vnútri som potláčala hnev aj plač zároveň – z bezmocnosti, že jej nemôžem pomôcť. Inka už uvažovala o tom, že si ju vezme do Bratislavy, ale to by ju asi zabilo – starý strom už nepresadíš. Stará mama potrebuje svoj domček, dvor, svoje sliepky, potrebuje svoj vlastný svet, na aký je zvyknutá. Dohodli sme sa, že ju určite ešte navštívim. Vystískala ma pri odchode ako vlastnú vnučku a ja som sa na chvíľu cítila presne tak, ako kedysi, keď som bola ešte malá u svojej babky.Inke som veľmi vďačná. Svoj okruh blízkych a vzácnych ľudí som mohla rozšíriť o ďalšieho človeka – teraz už len nájsť spôsob, ako svoj čas rozdeliť tak, aby sa na každého z nich ušlo. A mne aby sa mohla ujsť aspoň odrobinka z ich vzácnej prítomnosti.