Oplatí sa ženám dotýkať slobody?

Je ešte relatívne mladá, dobre vyzerajúca, inteligentná, vzdelaná – má jedno malé dieťa a na krku nevydarené manželstvo. Že bude nevydarené, to sa hádam dalo čakať už na začiatku, keby bola vtedy otvorená načúvať svojim najvnútornejším pocitom, dotieravým myšlienkam čo jej občas nedali pokoj…Ale ona nechcela ani ničomu načúvať, ani nič vidieť. Taká alternatíva neexistovala. Presvedčila samu seba, že toto je ten pravý. Biologické hodiny už predsa tikali, na obzore nebol nikto lepší – keď sa k tomu pripočíta nádej, že sa veci časom zmenia a skutočnosť, že to bol jej prvý naozaj vážny vzťah, výsledok nie je prekvapivý – spečatili ho sobášom. Svadba bola v znamení problémov a jedna múdra staršia žena si neodpustila poznámku: "..bude to mať s ním asi ťažké..". A keďže staršie skúsené osoby sa len málokedy mýlia, problémy na seba nenechali dlho čakať…prišli žiarlivostné scény, hádky, pokazené sviatky, Vianoce trávené v znamení tichej domácnosti alebo oddelene, k tomu keď znova pripočítame ponižovanie, zosmiešňovanie, tvrdosť hraničiacu s krutosťou, matematika takéhoto vzťahu asi nepustí – výsledkom sú dve hrozivo znejúce slová – psychické týranie.Na počudovanie všetkých zainteresovaných však do tejto, aj tak už neľahkej situácie prišiel jeden malý človiečik…Nikto nechápal, snáď iba ona vedela ako silná je jej túžba po dieťati. Bol to risk, nezodpovednosť, strach že ak nie teraz, tak už nikdy? Ona sa neskutočne tešila, on uveril že je jeho až keď ho presvedčila neodškriepiteľná podobnosť.A peklo pokračuje….ona nie je dobrá matka, je neschopná, nemožná, on síce nie je úplne dokonalý, ale takmer áno, takže úplne najlepšie urobí keď mu v ničom nebude odporovať a všetko bude klapať tak ako má. Ibaže..má to jeden háčik. Táto, ešte nedávno samostatná, inteligentná, schopná žena, aj napriek jeho neskrývanej zlosti, zozbiera občas posledné zvyšky odvahy a odhodlá sa trvať na svojom názore..To by však robiť nemala, to on nemá rád…Hádky a nezhody eskalujú viac a viac, o láske sa už dávno nedá hovoriť, svoje miesto si už namiesto nej presadili neúcta a s ňou ruka v ruke nevraživosť, občas sa už tlačí medzi ne aj nenávisť. Len náhodou sa občas preriekne - napriek snahe zakryť čo sa dá - a z úst jej vykĺzne, ako a čím všetkým sa už vyhrážal, ako musela čeliť výbuchom jeho hnevu, ako jej už takmer fyzicky ublížil – nebolo to však nič vážne, určite nie až tak, aby už napísanú žiadosť o rozvod aj posunula ďalej, to nie…napísala si ju len tak, pre dobrý pocit, snáď pre ospravedlnenie samej pred sebou, že predsa len niečo už urobila…Ale ešte nie, ešte počká..teraz sa predsa znova začal snažiť, nemôže to ona teraz pokaziť..Čas plynie, a ona sa pohybuje ďalej na sinusoide svojho nešťastného vzťahu – len vrcholy krivky klesajú stále nižšie, len prah jej citlivosti sa stále viac obrusuje a zmysel pre realitu sa pod vplyvom opätovných pokusov o zmierenie otupuje až za hranicu, kde je už ťažké ju chápať, kde už kráča sama…Čas plynie a ona sa prestáva sťažovať, nechce hovoriť…možno sa bojí hanby, možno odsúdenia..možno sama tuší, že jej dôvody prečo zostáva nemôžu obstáť v žiadnej diskusii…tak hrá ďalej sama so sebou tú zvláštnu hru, v ktorej sa nedá vyhrať. Slová ktoré vysloví už nie sú jej slová, ani si nevšimla, kedy a ako ich prevzala od neho, ale je to tak lepšie, tak to aspoň menej bolí…Z času na čas si možno poplače – len tak, sama pre seba, keď pri náhodnom pohľade na nejakú šťastnú dvojicu dá priestor svojmu vnútornému hlasu, svojmu ubolenému, potlačenému Ja, čo sa dožaduje lásky..Ale má tu dieťa a tak jej život predsa len má nejaký zmysel – všetku lásku dáva jemu aj dostáva od neho…nie, rozviesť sa predsa nemôže, nie ani tak kvôli peniazom – veď má žiadúcu profesiu, uživila by bez problémov oboch, nie preto že by jej s dieťaťom nemal kto pomôcť…tak prečo vlastne? Prečo???Túto otázku si kladiem stále dokola….prečo ženy zotrvávajú vo vzťahoch, ktoré im nevyhovujú, ubíjajú ich a ničia? Prečo dobrovoľne prijímajú rolu tej, ktorá sa podriaďuje v záujme zachovania rodiny? Rolu tej, čo je vždy v nevýhode, pre ktorú " nejaký muž je vždy lepší ako žiadny "? Prečo dovolia, aby ich ovládol strach zo samoty natoľko, že strácajú schopnosť rozlíšiť, čo je pre nich dobré a čo nahlodáva ich osobnosť? Čo je tá tajomná sila, ktorá ich donútila prijať takúto rolu? Je to výchova, spoločnosť? Odkiaľ sa berie ich strach? Je tento strach do nich vštepovaný už v detstve, keď si vytvárajú mechanizmy vzťahov kopírujúc vzory svojich matiek? Alebo ich tam drží pocit vlastnej viny na nefungujúcom vzťahu, uvedomovanie si vlastného podielu, vlastných chýb? Možno kým človek nenadobudne presvedčenie, že urobil už všetko čo bolo v jeho silách, netrúfne si rozseknúť takéto puto bez pocitov viny….poznám veľa rozvedených žien, ktoré s výčitkami a pocitmi viny bojovali ešte veľmi dlho po rozvode. Alebo si málo veria? Je pre ne ich vlastné chcenie tak málo dôležité, že sa radšej uspokoja s omrvinkami, len aby nemuseli kupovať celý koláč? Povedia si teda, že už nie sú radšej hladné? Kdesi sa stala chyba….muselo to byť niekde na začiatku, keď ako malé dievčatká začali vnímať zákonitosti fungovania vzťahov….niečo práve tam zlyhalo…možno boli ich otcovia príliš dominantní, možno im málo prejavovali lásku, možno bolo ich ego ubíjané, možno nedostávali priestor pre svoje vlastné chcenie a ich názor nebol pre nikoho zaujímavý, možno už niekde tam ich učili, že sa treba podriadiť, pretože to tak vždy bolo, aj bude a tak je to správne….nikto ich asi nevaroval, že stratiť samú seba je to najhoršie čo sa môže stať, nikto im asi nepovedal, že strom ktorý rastie a olamujú mu konáre, už bude vždy len zdeformovaný, krivý….Cesta späť vedie chodníčkami, ktoré sú zarastené tŕním a je veľmi boľavá. Vyžaduje odvahu a neskutočnú trpezlivosť. Niektoré to vzdajú, niektoré sa celý život radšej utvrdzujú v tom, že im je vlastne takto dobre…ale sú aj také, čo to chcú skúsiť a keď zbadajú maličké svetielko na konci tej cesty, už sa nechcú nikdy vrátiť do svojej pochybnej istoty. Chcú riskovať, lebo pochopia, že oni samé môžu o sebe rozhodnúť. Osobná sloboda sa nedá ničím zaplatiť ani nahradiť a každý si ju musí vybojovať sám. Všetkým ženám čo za ňu bojujú držím palce..Ja sama by som si priala, aby som mala dosť takejto odvahy a aby som vedela vždy včas rozoznať signály prichádzajúce z môjho vnútra - to je snáď to najväčšie umenie..rozumieť nielen iným, ale najmä rozumieť sebe samej..