Posledný a prvý deň roka

Večer sme v obývačke vykúzlili stôl z dosky prinesenej z pivnice, s Domčou sme ho prestreli, obliekli sme sa do „slušného“ a usadili sme sa k slávnostnej večeri. Bola ale skôr trápna, ako slávnostná. Sedeli sme mlčky, do ticha iba občas vkĺzla poznámka, či už pes jedol, a tak. Bola to prvá silvestrovská večera, kedy sme si už navzájom s mojim mužom mohli hovoriť Ex-. Po večeri sme sa asi tak o hodinku rozliezli každý inde. Decká išli do mesta s kamošmi a ja s Majou. Môj Ex- zostal doma. So psom. V duchu som uvažovala, ako sme to dopadli. Pocítila som smútok.Zahnala som ho ponorením sa do davu na Hlavnom námestí. Janko Kuric bol fakt dobrý. Taký uveriteľný. Prechádzal sa po pódiu svojim typickým ležérnym spôsobom a užíval si to. Všetci okolo nás sa kymácali, podupkávali, jašili sa a skákali. Aj ja som sa chcela jašiť, ale nejak to nešlo. Akoby mi k tomu čosi chýbalo. Striedavo sme sa usmievali s Majou na seba a civeli na obrazovku nad nami. Potom sme sa nechali unášať davom smerom k nábrežiu, kde mal byť o pár minút ohňostroj. Okolo nás prúdili dvojice, zakliesnené do seba a rozjarené skupinky. Chytila som sa Maji. Bola som rada, že sa tiež mám koho chytiť. A nie hocikoho. Blízkeho človeka. To je obrovský rozdiel. Trocha som ale aj tak pocítila samotu. Nezľakla som sa jej, ale uvedomovala som si celkom jasne, aké je byť sám v dave. Ako sa ten pocit samoty v dave znásobuje. Okolo nás plno ľudí, ale nikto ma nezachytil pohľadom. Ani ja som to neurobila. Akoby som sa bála, že ma niekto pristihne pri tom, ako sa na neho dívam. Jediný, na koho som sa mohla nerušene dívať, bola Maja. Naklonila sa ku mne a povedala: „Reni, minule mi jeden napísal, že nechápe, ako môže byť žena po štyridsiatke atraktívna.“ Maja má totiž v profile napísané: štíhla, atraktívna tmavovláska..Ha. S týmto sme nejak nerátali. Usúdili sme, že „aj takíto muži proste sú a asi sa s tým musíme zmieriť“. Fakt je ale ten, že aj nám sa drvivá väčšina mužov po štyridsiatke zdá nejakých starých. Akoby už z nich boli iba tatkovia, nie muži. Česť výnimkám, ale tých je strašne málo.Predomnou sa pohupoval jeden chlapík s deckom „na koni“. Otočil sa ku mne a usmieval sa – asi nie na mňa, iba tak, všeobecne, ale ja som jeho úsmev zachytila a opatrne som mu ho vrátila. Cvíľu sme sa na seba usmievali. Bolo to príjemné. Všetci začali odrátavať minúty. Tri – dva – jedna – hurááááá!!!! Okolo nás tieklo šampanské, ale my sme žiadne nemali, tak sme sa na seba iba vrhli a vystískali sa. Začal ohňostroj. Bol dosť úbohý, čakala som viac. Asi po tých záberoch zo Sydney, haha. Tento bol iba o trošku veľkolepejší ako ten, čo môžem vidieť aj z okna na sídlisku. Keď skončil, obzrela som sa okolo seba, ale chlapík s deckom tam už nebol. Zhltol ho dav, ktorý sa teraz pohyboval všetkými smermi. K Dunaju a od Dunaja, doprava, doľava...Ešte chvíľu sme blúdili po námestiach a zima sa nám dostávala stále viac pod kožu. Nakoniec sme skončili v Mac Donalde. Sedeli sme pri špinavom pulte za oknom, pili café Latte z papierových kelímkov a bavili sme sa o našich Ex-och. Vždy pri tom skončime. Donekonečna rozoberáme, o čom tie naše vzťahy vlastne boli a prečo skončili. A prečo Maju ten jej opustil a prečo ešte aspoň nejaký čas nepočkal, hajzel. Usúdili sme, že sa to deje vtedy, keď láska nie je o tom, že miluješ, ale o tom, že potrebuješ. Keď iba potrebuješ, vymeníš proste kus za kus. Ten, čo už prestal dávať, dáš preč a vezmeš si taký, čo dáva. Sýtiš potreby. Zaznamenala som u seba jeden rozdiel oproti minulým rokom, trochu paradoxný. Uvedomovala som si svoju samotu, ale nechcelo sa mi plakať. Iné roky som vždy plakala. Lebo som akože bola s chlapom, ale pritom som nebola. Vlastne som bola oveľa viac sama ako teraz. Teraz beriem samotu ako svoju súčasť, patrí ku mne. Aj tak ale cítim, že toto ešte nie je ono. Nie som s ňou úplne vyrovnaná. Niekde mi ten chlap stále chýba. Občas sa mi zdá, že sa dá žiť aj bez neho, ale potom stačí vyskytnúť sa v dave medzi dvojicami a ja sa pristihnem pri tom, ako by som aj ja chcela byť takou dvojicou. Muž a žena. Neviem, či je to iba moja úbohosť, alebo prirodzená potreba žiť v páre. V každom prípade som ale v prdeli, lebo ja takú potrebu asi mám. A úplne najhoršie je, že ani neviem, či sa toto vôbec niekedy zmení. Či sa ešte objaví niekedy TEN správny muž pre mňa. Ako hovorí kamoška Lucia, „princ na bielom počítači“, haha.(Teda taký, čo prichádza napríklad cez zoznamku). Lenže ja už na takých princov neverím. S Majou sme už uvažovali aj o alternatíve, že prežijeme starobu spolu – aj tak si my dve rozumieme najviac. Len sme sa ešte nedohodli, ktorá bude akože muž a ktorá žena, na tom to zatiaľ celé padá. To nič, túto dilemu máme ešte čas riešiť, aj keď už máme po štyridsiatke. Teda, aspoň dúfam. Zavolala Domča – čaká ma s dvomi pripitými kamarátmi pri Auparku a dáva na nich pozor. Tak sme sa zdvihli a trasúc sa od zimy sme dohrkotali k autu, kde nás už čakali moje úžasné vyhrievané sedadielka. Vyzdvihli sme Domču a o pár minút sme boli doma. V noci je Bratislava strašne malá. Z kuchynského okna som ešte stačila zaregistrovať, či sa u Maji svieti a s Domčou sme zaľahli na gauč. Priniesla oriešky a tyčinky. Vďaka novej digitálnej TV sme si pozreli zmeškaný SuperSilvester so super hviezdami a nad ránom sme zaspali.Zobudila som sa už o deviatej. Za oknom ma prekvapila modrá obloha, vytiahla ma z postele. Navliekla som si bežecké veci, hoci dnes som behanie nemala v pláne, ale v takom počasí...Pes rýchlo pochopil, o čo ide, a začal radostne naháňať po byte loptičku. Tento rok si nedávam žiadne predsavzatia okrem jedného, ktoré je splniteľné – zlepším si čas ďalšieho silvestrovského behu cez mosty. A vlastne, možno začnem znova písať. Uvedomujem si, že som po roku opäť napísala článok. To sú ale intervaly.....ale keď, nejako nebolo o čom. A teraz je??Vzala som hafana a opatrne sme zabuchli za sebou dvere bytu. Všetci tam ešte spali. Mám rada tiché rána. Vykročili sme do ulice, tak ako vždy, smerom k Dunaju. Rozbehať svalovicu...