Pre najlepšieho človeka na svete

Povedala som si, že môj prvý článok na blogu bude patriť mojej babke. Vlastne, ona nebola moja ozajstná babka. Bola to teta mojej mamy, ktorú si ako malú polosirotu zobrala k sebe. Jednoducho, ja som bola jej prvé vnúča a aj som si to krásne užila. Dala mi všetku lásku sveta.Celý môj prvý ročník na základnej škole som prežila s ňou. Bývala som vtedy, ani už neviem prečo, u nej na dedine, v jej domčeku a spávala som s ňou v jednej izbe. Na jednom gauči ona s dedkom, na druhom ja. Večer k nám chodievali susedia "kukať televízor" a ja som sa vždy robila že spím a spod prižmúrených očí, z gauča, som si odsledovala všetky zaujímavé filmy. A to bol vtedy pre mňa tuším každý film zaujímavý..Pamätám sa, ako sme spolu chodievali na maliny, pásť husi a kozy, ako sme kráčali s vymieseným cestom po žltých lúkach, cez kopec k pekárovi dať upiecť chlebík a potom som ho potajmä, taký teplý, cestou späť odštipkávala. Babka sa len usmievala a tvárila sa že to nevidí... alebo ako som na dvore, sediac na múriku, vyjedala smotanu z môjho ružového skleneného pohára na stopke. Mala som tam jednu obľúbenú sliepku a s tou som sa hrávala, vozila ju v detskom kočiariku, zakrývala ju perinkou (ach jaj, chudera...tá si so mnou užila)..V lete sme sedávali v záhrade pred domom a kým ona klebetila so susedkou, ja som sa hojdala na drevenej hojdačke zavesenej na našich slivkách. (Dedko z nich robil dobrú slivovicu) V zime ma zas na chrbte nosievala cez záveje dolu strmým svahom do školy. Moja mama hovorí, že som bola ako dieťa veľmi zlá, škriepna a papuľnatá, ale moja babka sa na mňa nikdy nevedela hnevať. Ako prváčka som jej na MDŽ odrecitovala básničku v kultúrnom dome a dala som jej srdiečko v červenom staniole. Bola na mňa hrdá a celá usmiata a dojatá, rožtekom vreckovky si utierala slzy. Jedného dňa nám babka odišla do nemocnice a ja som musela odísť do Bratislavy. Naši ma nikdy nevzali za ňou ju navštíviť, vraj to nebolo vhodné pre deti. Potom raz prišiel telegram a moja mama začala strašne plakať... Ja som na pohrebe neplakala a ktosi mi to asi aj vyčítal...lenže mne to nešlo. Vôbec som nechápala, čo sa vlastne deje a čo to pre mňa znamená. Mala som vtedy 8 rokov. Kráčala som v sprievode ostatných za babkinou truhlou na cintorín a necítila som vôbec nič, možno som sa dokonca aj smiala..Moja babka sa nikdy nedočkala vlastných vnúčat. Prázdniny na základnej škole som aj naďalej trávila na dedine u dedka. V mysli sa mi často vybavuje okamih, ako mama raz otvorila babkinu skriňu, chytila jej župan a ticho plakala...Susedia hovorili, že to bol ten najlepší človek na svete..Dnes to už viem, babka moja, ako mi strašne chýbaš. Ty vidíš moje slzy, keď píšem tieto riadky. Dnes viem, že to dobré čo mám v sebe, si tam vložila práve Ty. Až dnes som pochopila, že práve Ty si mi ukázala význam slova láska. Dala si mi to, čo mi už nedal nikto iný: milovala si ma bez podmienok, takú aká skutočne som. Pri Tebe som sa nemusela kriviť,ani na nič sa hrať, mohla som byť zlá, trucovitá, rozbláznená - jednoducho, mohla som byť sama sebou. Niekde v hĺbke srdca som sa cítila pri Tebe úžasne bezpečná. Cítila som Tvoju lásku všade kam som vykročila a cítim ju dodnes. Ty netušíš, ako veľmi si mi chýbala keď som prežívala svoje prvé lásky a smútky, všetky dôležité okamihy môjho života. Rodičia mi dnes vyčítajú, že s nimi nechcem chodiť na hroby. Ale Ty vieš, že to nie je preto, že Ťa mám menej rada ako oni. Je to preto, babka moja, lebo Ťa stále nosím v srdci...ja nepotrebujem nikam za Tebou chodiť, Ty si stále so mnou...Som šťastná že som aspoň chvíľu, aspoň ten kratučký úsek môjho života mohla byť s Tebou. Kým som si stihla uvedomiť, ako veľa pre mňa znamenáš, Ty si mi odišla. Bola som vtedy predsa len ešte veľmi malá. Verím tomu, že raz Ti to ešte poviem..