Úvahy o tekvici a aj o inom..

nikto si tú moju tekvicu na obed nedal...manžel zvolil omnoho jednoduchšiu variantu ako zohrievanie jedla – deti zaviezol rovno k babke na obed. Všetko sa to nakoniec zomlelo tak, že tekvica nebola zjedená ani o 2 dni. Pri mojom povzdychu, že som ju varila zbytočne, sa manžel ohradil: "no Bóže, jedna tekvica...no tak sa vyhodí!" Zostala som tam stáť a bolo mi všelijako....s tekvicou som do WC spláchla aj všetku moju dobrú náladu...Prečo vlastne? Lebo moja námaha nebola ocenená? Lebo som zbytočne strávila hodinu za sporákom? Alebo som ja precitlivelá a neviem sa nad celú vec povzniesť?Ženy si medzi sebou často hovoria: "ak si chceš udržať muža, musíš ho hlavne chváliť! Síce si myslíš svoje, ale nesmieš prestať chváliť! Muži sú strašne ješitní, potrebujú nepretržite byť utvrdzovaní v tom, akí sú úžasní...."Tak uvažujem...naozaj muži, toto ste chceli? (a chcete?). Naozaj chcete, aby sme vás chválili aj vtedy, keď to tak necítime? Chcete sa nechať takto balamutiť? A ako to máme vlastne my, ženy? My to nepotrebujeme? Rozmýšľam, ako to vnímam ja... Ak by môj partner vyžadoval – alebo – lepšie povedané, ak by náš vzťah mal stáť na tom, či dostatočne chválim, asi by mal dosť pochybné základy...Pre mňa by to najmä nebol rovnocenný vzťah. Znamenalo by to, že by som sa musela neustále kontrolovať, korigovať svoje správanie, konať nie podľa toho, ako to cítim ja, ale "ako by sa to malo", aby som náhodou svojim nešikovným vyjadrovaním o partnera neprišla. Ak by som mala partnera chváliť aj vtedy, keď takúto potrebu nemám, musela by som ho vnímať ako nerovnocenného, slabšieho, prišlo by mi to akosi..trápne...cítila by som sa asi tak akoby som robila blbečka z neho aj zo seba...nepodceňujeme tak trocha tých chlapov? (otázka znie,čo som teda ja čakala za tú tekvicu? :-))A možno ide iba o zlú formuláciu – možno tá správna rada na udržanie partnera nemá znieť: "chváľ za každú cenu"...možno má znieť takto: "viac si ho všímaj!" Táto formulácia už dáva celému problému úplne iný rozmer a pokojne by som ju mohla rozšíriť aj na ženy a za ne povedať: "muži, všímajte si nás!" Prečo potrebujeme občas pochvalu a povzbudivé slová? Ak pre toho druhého niečo robíme, nerobíme to predsa s cieľom, niečo za to dostať..robíme to hlavne pre seba, pretože MY potrebujeme dávať, robí nás to šťastnými a je to často dôležitejšie ako dostávať. Tekvicu som varila predsa s láskou pre svoje deti - prečo teda očakávam za to "pochvalu"?(a očakávam ju?) Potrebujeme vždy dostať spätnú väzbu, nestačí nám iba pocit, že MY sme niečo zo seba dali, nezištne urobili pre človeka na ktorom nám záleží? Nie je to prejav určitej slabosti a nestability našej osobnosti, ak sme závislí na reakcii iného človeka?Asi áno – ale aj tak...podvedome, kdesi v kútiku srdca dúfame, že to nezostane nepovšimnuté a týmto spôsobom prejavená láska sa nestane samozrejmosťou. Zrejme má každý z nás v sebe zakódovanú aj túžbu po ocenení, a hoci si oň nepožiadame, vždy nás pošteklí pri srdci, ak naša námaha a úsilie bola odmenená úsmevom, milým slovom, alebo akýmkoľvek iným "duševným pohladením"...Často stačí celkom málo...možno len stačí ukázať, že dostávať pre nás nie je samozrejmé....a je úplne jedno, či dostaneme s láskou uvarenú večeru, alebo iba kávu prinesenú ráno do postele...Mimochodom- všimli ste si že na trhu dostať nový druh tekvice? Taká oranžová, vraj na pečenie :-)