Ešte ostávalo pár minút do odchodu. Akurát to stihla. Ak by vedela, čo ju na nástupišti čaká, zvolila by neskorší spoj. Niet úniku. Situácii musela čeliť.
Uvidela ho. Mráz po chrbte. Stislo ju. Po niekoľkých mesiacoch ho opäť uvidela. Aj on si ju všimol. Veď vlastné dieťa by si snáď spoznal každý. Len on ju „zaprel“. Ani ona v tom nebola nevinne: akýsi reflex jej prikazoval, okamžite odvráť pohľad. Nebol to reflex, ale strach. Nedefinovateľný strach.
Stáli tam, ako dvaja cudzinci. Jeden vpravo, druhý vľavo. Cudzinci? Veď krv predsa nie je voda. Či hej?
Nemal už to čaro svojich rokov, ako kedysi. Asi sa trápil. V kútiku istotne. Chýbala mu tá chlapčenská iskra, ktorá k nemu patrila.
On nedokázal prijať skutočnosť, že je vysokoškoláčka a má isté potreby. Musela sa nejako domôcť svojich práv. nešlo o schodnú cestu, ale okolnosti ju donútili k tomu, aby sa po nej vydala.
Nedokázal jej to odpustiť. Dostala ho do situácie, z ktorej neviedla šípka do úkrytu pod maminu sukňu.
Domohla sa síce svojej pravdy, ale bolesť, tak tá ostala. Vraj to čas zahojí. Ale kdeže. Ten tu nebol správny doktor.
Sú rany, o ktorých si myslíme, že prebolia, ale nie je to tak. To si len namýšľame. Ostanú nám hlavami visieť ako Damoklove meče. Sú pod nami ako priepasti. Prepadneme sa do nich, ako náhle to nie je za potreby. Ľudské „voľné pády“.
Jediný, kto by bol býval vedel pomôcť, je tá, ktorá je už v nenávratne . . . hoci stále žije. V nej. v jej myšlienkach, srdci,duši...
Hoci duša bolí, pri srdiečku pichá a oči sú dosť červené na to, aby nemohla oklamať samú seba a okolie, že plakala, uvedomila si jedno: nedovolí, aby sa takejto chyby, osudovej chyby, dopustila.
Aj keď to bude až . . . raz
