Ceruzky sú opäť na zemi. Fúkalo prisilno, okno bolo priveľmi otvorené. Občas mlčky sledujúc dianie vôkol, má pocit, že čakáme. Nielen na vôňu vzduchu, mimoriadne čerstvej, ostrej alebo teplej zmesi. Niečo viac. Niečo, čo dokáže zmeniť sled udalostí. Prevratné, ale predsa všedné. Niečo, čo nebude priveľmi vytrhávať korene zaužívané. Vykoľajovať a vyvracať od základov.
Jedno oko bude mať zelené a druhé modré. Ako povedala jedna z čarodejníc. Vedela, že to nie je možné. Pochybovala o svojom želaní, ktoré už bolo vyslovené a vziať späť sa teda nedalo. Čo raz pustíš, už nikdy nechytíš. Ak aj náhodou, už nikdy to nebude to pustené, ale niečo nové.
Záclonu už takmer vynesie, ale motýle nie a nie vzlietnuť. Prečo by aj. Dobre im. Tak. Pamätajú mnohé, a predsa nikdy neprevraveli. Nepatria k tým dotieravcom, ktorí to z nej páčia, aj napriek jej vôli. To je už raz tak. Ak sa zatneš, mlčíš, chyba. Ak odhodíš svoju ulitu, svoj bezpečný úkryt, kde sa nič nemôže stať a nik neublíži, odhalíš sa síce, ale načo. Tiež chyba. Nakoniec vždy pochopíš, že si nahá. Oveľa viac holá, akoby si bola zakrytá tou najdrahšou látkou.
Počas dní, ktoré neboli až natoľko slnkom zaliate, ba čo viac, neustále nad nimi krúžil búrkový mrak a my sme len čakali, kedy sa konečne náporu poddá a roztrhne ho, práve vtedy sme sa opäť ponorili ešte hlbšie, ako zvyčajne, pod svoju nadmorskú hladinu. Nekonečné analýzy však neviedli k ničomu. Iba ak, k rozorvaným dušiam a poloprázdnym vnútram, v ktorých to kolovalo a pulzovalo len preto, lebo muselo. Nie preto, že chcelo. Iba muselo. Vtedy, rovnako ako po neviemkoľkýďalšíkrát prišlo rozhodnutie, to takto ďalej nechcem/ -e. Vedeli sme jediné, hoci sme cieľ ani smer nepoznali, to slovo na niekoľko písmen: z_m_e_n_a. Teraz nie mena, ale tak všeobecne, z princípu. Občas predsa urobíme kroky, ktoré len vieme, že sme urobili, ale netušíme prečo. Sme ich spravili. Dobre nám. Aj nám. Tak ako im. Tak.
Neustále sa utešovať, že raz, len neviem, či ešte v tomto tisícročí, ale r_a_z určite, akosi prestalo byť dostačujúce. Nie sme tu preto, aby sme čakali, na zázraky, ktorých zaklínadlo musíme vysloviť aj tak sami. Kedy? To je naozaj dosť dobrá otázka. Dočkaj, času dosť . . .
