Včera sa Ti podarilo vliať do mňa dostatočnú dávku pozitívnej energie; tie slová na rozlúčku spôsobili, že ma celodenne sprevádzal akýsi zvláštny, taký v skutku neopísateľný, ale srdiečko hrejúci pocit . . . že tam niekde pre mňa si Ty a niekd tu, ja pre Teba.
Hoci ráno ani budík nezanôtil svoju známu melódiu, pripomínajúcu skôr bitie na poplach, predsa sa mi podarilo prebrať sa v nezvyčajne skorú rannú hodinu a vytrhnúť sa tak z ríše snov. Cesta späť, už samozrejme nebola.
Tak sa mi naskytla príležitosť položiť si otázku, čo mám robiť? Hmmm, šťastie, že ma premkol aj pocit zodpovednosti a nervozity, tvoriaci neodmylsiteľnú symbiózu s časovou tiesňou, ktorá visí nad mojou seminárkou ako Damoklov meč. "No nič, no pustiť sa do toho predsa musíš, aspoň to bude skôr za Tebou," znela rada vnútorného hlasu.
S vervou som sa svojej úlohy chopila, ale tá na prvý pohľad útla kniočka, ešte ani po dvoch hodinkách usilovného vyťukávania nejavila svoj koniec.
To ma však už čakali iné povinnosti. Však pred odchdom by sa predsa patrilo aj upratať svoje pole, kde sa nebudeš mýliť, ak ťa napadne, že to vyzeralo ako na bojisku. Žiaľ, musím len pokyvkať hlavou v súhlasnom smere.
Samozrejem, že piatok, tak vrece s tým aj oným - roztrhnuté. Ešte šťastie, že som aj na ciferník hodín jedným očkom zablúdila a zistila, že odchod spoju, ktorý ma mal niesť domov, bol "co by dub", tu. "Tak rýchlo, šup, šup, ber veci, ide sa, " zaznel signál v mojej hlave už po niekoľkýkrát. Ako to už neodmylsiteľnou súčasťou mojich pravidelných transportov zo západu na juh zvykom býva, opäť sa to všetko zvláda len v prítomnosti LTT /len tak-tak/ rytmov.
S úľavou môžem konštatovať, že medzipristátie v mojom rodnom meste prebehlo bez závažnejších komplikácií, výnimočne sa podarilo všetko vybaveniačakajúce vybaviť a tak som sa nemajúc ďaleko od vianočného stromčeka; na chrbte minimálne tonový ruksak, na pleci "assusko", rameno zdobil žltý dáždniček, na dôvažok ešte dve "fantastické" učebnice v dlaniach /štýl "americký študent"/, aby sa ani náhodou nepovedalo, že plánujem pokračovať ako utečenec :); pokúsila o úspešné pristátie doma.
Sedím si tak vo vlaku, do uší mi pekne znie, od únavy takmer padám, myslím na to, že čo by sa stalo, ak by sa mi podarilo prešvihnúť "cieľ ". Pohrúžená do týchto úvah, sa to čudo práve pohlo. Zo spolusediacej vypáčim, že na mieste, ktoré práve nechávame za sebou, som mala vystúpiť.
Akoby som nad takouto možnosťou pred chvíkilinkou neuvažovala. Hihi, čo čert nechcel, stalo sa skutočnosťou a ja naďalej pokračujem "v putovaní", až do samotného strediska našej "Dolnej zemi". Absolútne som nebola rozčarovaná, však niekedy som sama pre seba prekvapením, veď čo už, stáva sa.
Tak si tak stepujem pred tabuľou s odchodmi, keď tu, čo nevidím, ono mi to opäť pôjde. Hurá!
S dávkou posledných fyzických a psychických síl sa naposledy vyštverám po schodíkoch, ktorých hodnotu často neoceňujme, s kľudom Angličanky zaujmem opäť raz "polohu sedmo" a hor sa, dúfam, konečne domov.
Výnimočne sa pokúšam vnímať aj okolitý svet. Snažím sa totiž sledovať popri mne sa blikotajúce názvy, aby sa mi snáď znova nepodarilo zmýliť si smer.
Ale aj tentokrát to bolo len o vlások. Veď si predstavte na cestách takmer 7,5 hodiny. Pomaly sa to vyrovná bežnej pracovnej dobe a išlo len o 70 kilometríkov.
Ešte dobre, že mi dnes kraľujú farby jari, ktoré sú zodpovedné za dobrú náladu. Na cestovanie železnicou určite ani po tejto úsmevnej príhode nazanevriem. Existuje snáď ešte nejaký druh prepravy, kde sa môžete toľko naučiť? /ak už iné nie, aspoň geografické znalosti sa zlepšia :) /
