Odkedy mi zvuk kostolného zvonu nad ránom nedal spať, myslí si, že môže všetko. Tlkoce a tlkoce, ako zmyslov zbavené. Vari horí? Poplach zatiaľ nevyhlásili. Ani červené požiarnické nesignalizovalo vjazd.
Je to síce orgán, dutý svalový, ktorý vďaka rytmickým sťahom vháňa krv cez obehovú sústavu. Známy aj ako c o r /krycie meno/. Inak srdce sa mu najčastejšie hovorí.
To moje asi nie je najzdravšie. Alebo by to bol dajaký prejav nadmerného prekypovania. Raz ťuk – ťuk a potom bijeeem.
Všetko s mierou predsa. Obohacujúce preto, aby toho naraz nebolo primnoho. Menej obohatenia schopné zase kvôli tomu, aby to odrazu nebol hurikán. Spustoší všetko, čo mu príde pod ruku.
Rozhodla sa pre zmenu. Kdesi čítala, že sa plánuje kurz nórčiny. Na škodu to nebude, aj prihlášku sa nakoniec podarilo poslať.
Tie neustále výzvy a ciele. Ciele dokázať si niečo. Presadiť sa, aj bez kúpy kvetináča. Ukázať svetu, že predsa len niekto si. Výzvy preto, aby to nebolo také jednoduché. Tŕne počas cesty treba predsa poodrezovať.
Neraz ma to už poriadne unavuje a štve, že keď sa mozaika ako tak poskladá, niektorý dielik sa vždy stratí. Do nenávratna.
Tak neustále staviam, prestavujem. Hodnotím a konštatujem. Treba ísť ďalej, nemožno to vzdať. Bolo by to jedno z mnohých ľahkých rozhodnutí, hodiť flintu do žita. Som to predsa ja. Je to aj o mne. Na mne. . .
