Vraj festival. Na počesť istého pána. Dokonca aj samotný Sándor Petőfi o ňom napísal v novembri 1847 báseň, síce nikdy nikde nepublikovanú. Korene Pála Pathóa siahajú do neďalekej Mužle. Svoju rodnú dedinu opustil a zhodou okolností sa stal pisárom vo Svodíne. Keď mal 50 rokov, oženil sa s dievčaťom zo zámožnej rodiny Warghových. Toľko dejinný vývoj jeho života. Pre Svodínčanov znamenal asi toľko, ako pre Novozámčanov Anton Bernolák, alebo pre Modranov Ľudko Štúr.
Pána, dávno zabudnutého. Okolo pomníka mu nebol schopný ani jeden z hrdých, do pŕs sa bijúcich národniarov, vytrhnúť burinu. A trocha mu to skultúrniť, keď už je nejaké to leto na odpočinku. Tak neviem, prečo toľká pretvárka. Ďalší so série mediálnych ťahov. Dobre premyslených ťahov.
Dobrý nástroj na zviditeľnenie sa. Aj na nahonobenie si nikdy nepostačujúceho kapitálu. Lebo, buďme úprimní, to je dnes dôležité. Dôležitejšie, ako byť človekom.
Hlavne, že ktosi bude mať gágor plný nielen "biostravou", lebo to bol "krycí" názov celého festivalového trojdnia "Bio životný štýl" a myseľ povzbudenú vínečkom, spolu s destilátmi aj tvrdšieho razenia. To len ako bonus. Najdôležitejšie je, že centrum obce zdobí jeho nadživotná socha. Meno Pála Pathóa je tu skloňované až pričasto, aby mohol byť len tak bez povšimnutia zabudnutý. Kompetentí zrejme vedia, čo robia.
Pokiaľ ide o reprezentáciu, tá je tiež veeeľmi dôležitá, ukázať sa v čo najlepšom svetle v očiach mnohých známych a neznámych zvedavcov, nie je to síce numero uno, ale ten vláčik, čo sa tu tak zbesnene preháňal, spôsobil aspoň deťúrencom radosť.
Všetko je len tak naoko. Proforma, aby inžinier Svetový bol Svetovejší, aby mohol svojej Anuľke kúpiť novú vilku za riadny balík. Iný, hlbší zmysel celého nenachádzam.
Nedeje sa to však len tu, Je to akýsi trend. Hit uplynulých niekoľkých sezón. Robiť veci len preto, aby robené boli. Samozrejme, nezabúdame na vlastný osoh. ten je predsa náš najsilnejší motor. Chamtivosť. Chcieť mať stále viac a viac. Nerobiť veci, aby sme samých seba pozdvihli aj do troška inej sféry, ako do obyčajnej a prázdnej úrovne naháňania sa za materiálnym.
Je pravda, že nemám rada takéto masové ceremónie, ale musím pripustiť, že pôvodný zámer bol možno dobrý. Len ako u nás dobrým zvykom býva, skutek akosi utek. Myslelo sa na všetko a na každého, len koho meno to nieslo, ostal mimo diania.
