Skvosty drôtu ponad plot, lastovičky, nás nie a nie opustiť. Cestou do kostola, vyprosiť nám hriešnym dušiam opäť za riadny balík milostí na časy, keď zasadneme poza lavice, sa mi ich podarilo spozorovať utešené množstvo. Celých niekoľko nekonečných dní ich toľko popri sebe nebolo. Zrejme čosi ako "Veľká lastovičia porada". Však aj také treba.
Po niečo cez dva mesiace, sa znovu začalo intenzívne sa tváriace doučko z nemčiny. To tváriace sa z celkom jednoduchej príčiny: pán študent totiž vykazuje okrem "učenia sa" popri hypnotizovaní hodinkových ručičiek, ktoré nie a nie sa hnúť, tie najrozličnejšie činosti od výmyslu sveta. Ešte päť minút, ale medzičasom sa podarilo rozliať minerálku, zahádzať si vreckovkami, uvažovať, aká lotrovina sa podnikne s kamarátmi.
Keby bol býval chodieval na takú angličtinu ako ja, asi by boli bývali z neho ostne trčali. Väčšinou sa totiž z poldruha hodiny vykľuli dve, ak nie ešte kúsok. Ale aspoň sa na nás niečo nalepilo.
Tie dnešné decká sú fakt iné. Zrejme aj preto, že mne bolo do hlavy vždy tlčené, "len sa uč, dievča". Aj som sa, hoci niekedy som sa až tak moc nemusela. Najmä, ak som kamarátom zo zmiešaných rodín vysvetľovala skloňovanie podstatných mien... /sms od Denisy: Denisa vzor žena :)/
Ešte dobre, že niektoré "srdcovky" časom stratia a aktualite. Niežeby sa mi dych nezastavoval, keď "vYdíme", ale to sú také milé malé drobnosti, ktoré možno tolerovať . . . ide predsa o
srdcové záležitosti
