„Liebesbriefy“ sú už predsa minulosťou. V obálkach od neznámych sú predsa tajomstvá. Záhady, ktoré treba vylúštiť. Aj bez tajných kódov a šifier. Aby neznámi neostali viac neznámymi. Do reťaze podareného sa tak vpletie ďalšie očko.
Očko si chcel zrejme urobiť aj môj posledný návštevník, teda návštevníčka. Ostávam predsa verná tradícii, veci treba pomenúvať pravým menom.
Uprostred dobre rozbehnutého večera, čo sme si medzi dvoma pologuľami menili rady, ako ostať nad vecou /hoci sme často aj pod ňou/, nastalo akési nutkanie. Skontrolovať tie, čo sa posledne ocitli v kvetináči. Očko mohlo ísť pokojne aj na malé pivo, boli to veru očiská. A riadne. Moje skoro opustili svoje zvyčajné miesto a tá pani v zelenom bola prekvapením tiež celá bez seba. Iba taká malá húsenička, ktorá stihla po sebe zanechaťhusiu kožu a prázdno v duši.
Dávnejšie sme sa nevideli, preto ostala akcia „Zbohom, Ty malá zelená obluda“ na neskôr. Chcelo to plán. Na zachovanie rodu a mieru. Muškátová vetvička sa prejavila ako najvhodnejšie prenášadlo, aj keď len na krátku vzdialenosť. Brečtanový ker stojí nablízku. Nastalo vylodenie. Potvrdilo sa staré dobré, „znova sme z toho vyviazli bez ujmy“.
