Keď pred pubertálnym prahom prišla o to najvzácejšie, čo vtedy mať mohla, nebol by si ani len bývala pomyslela, že to môže byť ešte náročnejšie. Bolo. Vždy, keď cítila, že sa jej svet obrátil chrbtom, sa k nej vracala. V myšlienkach. Lebo už len tie jej ostali. Príliš skoro odišla. Privčas ju nechala na pospas osudu. Na pospas vlastnej vôle.
Už vtedy tušila, že ak bude chcieť niečo dosiahnuť, bude musieť o to bojovať. Neľahké skúšky sa nám stavajú do cesty. Asi to bolo jej poslaním. Prekonávať múry. Stavať mosty medzi rôznymi svetmi. Svojimi a tými druhými, cudzími.
Často sa ocitla medzi odsúdencami. V roli opustenej. Samej. Bezbrannej a krehkej. Vedela, že vždy tu budú tí, čo sa jej budú snažiť prekaziť to, čo ju stálo toľko námahy. Zvykla si. Za tie roky, si musela. Inak nemohla. Prišla síce o mnohé, ale ešte viacej získala.
Stala sa z nej síce mladá žena, ktorá si už nenechá všetko len tak ľúbiť, ale aj ona má city. Hoci nimi zbytočne neplytvá, sú tu. Ukážu svoju tvár presne vtedy, keď to najmenej očakáva.
Čo chce, dosiahne. Najprv ide schodnou cestou, ale ak sa ukáže ako nesprávna, volí iné spôsoby. Radikálne.
Dnes jej tá osoba, ktorú nešťastnou hrou osudu stratila, chýbala. Ako vždy. Nepotrebovala počuť od neznámych ľútostivé slová. Na to bola príliš hrdá, aby to počúvala. Pomôcť jej v tomto nevedel nik.
Iba ona by vedela, čo robiť. Mamy sú predsa také. Ak nevieš, ako ďalej, ukážu Ti cestu. Tá jej neukázala. Je príliš ďaleko, aby si privinula svoju čerstvú dvadsiatku a povedala jej: "Neboj sa, všetko bude dobré..."
Hoci vie, že nad ňou v tej nekonečnosti bdie, chýba jej. Neskutočne jej chýba. Aj teraz plače. Nežiali nad sebou, ale nad tým, prečo to muselo takto dopadnúť.
Dobrí odchádzajú vždy medzi prvými....
