Lebedím si v posteli. Hútam. Nikdy nieto pokoja. Alebo pokoja nikdy nieto? Či ho nikde nieto? Nechávam zadné dvierka otvorené...
Henten ničomník, spánok, nie a nie prísť. Ja neviem, kde furt toľko trčí. Však by som tak rada zalomila. Ráno budem opäť ako skapacinka. Nevadí. Stavy „ a lá vygrcaná piškóta“ budú predsa v pravidelnej programovej štruktúre. Mojej obľúbenej relácie Sladký_Život_Študentský. Predpremiéry tiež treba. Nech viem, na čom som.
V tme a zime. Dedo sľúbil, že prevetrá kúrenie. Veru, riadne skúsil. Z Aljašky do Afriky. Z extrému do extrému. Ani to veľmi nebolelo. Cesta bola rýchla, lacná, bezpečná. Veď ma chránia múry komnaty.
Woo - hoo, woo – hoo. Skoro ako zakliata. Princezná.
To sotva, milé straší_dielko. Pár dní pobudnem. Potom víriš hladinu samo. Len jedno skromné želanie: nenarob veľa kriku pre nič.
Pokúsim sa. Woo - hoo, woo – hoo.
Zmizol. Rýchlo a zbesilo. Rýchlejšie ako svetlo. Blikajúceho kúsku nábytku. Preto tma. Pouličné lampy robia, na čo stačia. Pri bezhviezdnom nebi nezávidím. Ani sebe na nórčine. /ktorá bola po zrelej úvahe vyradení zo zoznamu plánovaných akcií/
Odišiel. Stratil sa. Bez rozlúčky. Dobré mravy chýbajú.
Bolo mi to treba? No bolo, čo by nebolo. Ešte len bude. A ako.
Väčšmi ako myšlienka na nočné turné in the špajza. Po lepkovú. Horalku.
