Ukrajina – v súčasných hraniciach – bola vzápätí uznaná medzinárodným spoločenstvom, pričom Rusko uznalo Ukrajinu medzi prvými štátmi, hneď po Poľsku a Kanade. Svojím spôsobom teda moderná Ukrajina vznikla demokratickejšie ako Slovenská republika, demokratickejšie ako prvá Československá republika. V našom prípade totiž k žiadnemu referendu nikdy nedošlo. V rokoch 1918-1920 sa nerozhodovalo referendami o sporných hraničných územiach, v roku 1992 sa nekonalo celoštátne referendum o rozdelení štátu, napriek tomu, že to ústava predpisovala.
Je možné, aby obyvatelia toho istého územia sa raz v drvivej väčšine rozhodli za odtrhnutie od Ruska a za dvadsať rokov zase naopak, v drvivej väčšine za pripojenie sa k Rusku? A za ďalších dvadsať rokov, keď si uvedomia, že pripojenie k Rusku bol omyl, opätovne – a slobodne! – sa v referende rozhodnú o prinavrátení k Ukrajine? Žeby východná Ukrajina sa stávala v tomto rozorvanom svete etalónom priamej demokracie? Žeby práve tu sa rodili nové pravidlá medzinárodného práva? Vylúčené to nie je, ale tí, čo nie sme zaslepení (politickým) rusofilstvom, vieme, že realita je iná.
Sledujúc niektoré súčasné slovenské debaty o dianí na Ukrajine, nemôžem sa ubrániť dojmu, že:
1. Väčšina tých, čo teraz tak vehementne bránia právo obyvateľov juhovýchodných oblastí pripojiť sa k Rusku, by vyhlásili za zradcu národa a protištátny živel každého, kto by sa opovážil tvrdiť, že v rokoch 1918 - 1920 by bolo bývalo spravodlivejšie o osude etnicky sporných území pri stanovovaní hraníc Československa rozhodnúť referendom. Rovnako by vehementne protestovali, keby podobné referendum chceli zorganizovať Čečenci, Tatári, Karélci, či ktorýkoľvek národ žijúci vo vnútri Ruska.
2. Väčšina tých, ktorí nechcú pochopiť, že súčasná Ukrajina v existujúcich hraniciach je výsledkom prejavenia demokratickej vôle ľudu, ktorú vtedy uznal celý svet, vrátane susedného Ruska, bola proti organizovaniu referenda v prípade rozdelenia Československa v roku 1992.
3. Väčšina tých, ktorí za jeden z hlavných dôkazov usvedčujúcich súčasnú ukrajinskú vládu z nacionalizmu považujú (dočasné) zrušenie zákona o jazykoch menšín, bola proti prijatiu zákona o jazykoch menšín na Slovensku a medzi prvými podpisovala petície „za uzákonenie slovenčiny ako jediného jazyka verejného styku bez výnimky“.
4. Mnohí z tých, čo obviňujú súčasnú ukrajinskú vládu z fašizmu, a z páchania genocídy voči úbohým ruskojazyčným obyvateľom juhovýchodnej Ukrajiny, majú nad hlavou zaveseného Jozefa Tisu a bagatelizujú podiel slovenského štátu na Holocauste. (Kto chce, nech si sem dosadí Horthyho, Sztójayho, Jarossa alebo Szálasiho a maďarský vojnový štát.) A akosi zabúdajú, že organizovanú genocídu (vyše 3 milióny mŕtvych) vykonali zatiaľ len Rusi proti Ukrajincom, nie naopak. (Pardon, Stalin a jeho klika.)
Uvedené dojmy nemôžem potvrdiť žiadnymi hodnovernými dátami. Stavil by som však slušnú čiastku na to, že moje domnienky majú silnú oporu v realite. Logika nacionalizmu, populistickej demagógie a panslavistických reflexov totiž nepustí. Aj tak je fascinujúce, ale zároveň smutné a znepokojujúce, aký má stále úspech u značnej časti populácie.
Súčasná ukrajinská vláda určite nie je zborom svätých. Tým však nie je ani slovenská, ani maďarská, ani žiadna iná vláda. Aj na Ukrajine sú extrémisti, primitívni nacionalisti a antisemiti. Tak ako v každom európskom štáte – približne 10 až 15%. Ukrajina sa musí spravodlivo, a s ich zapojením, vysporiadať s otázkami týkajúcimi sa postavenia a práv svojich menšín. Ani v tom sa však zásadne nelíši od ostatných európskych štátov. Akurát že bližšie k európskemu hodnotovému priestoru by šance Ukrajiny riešiť i tieto problémy boli určite väčšie, ako pod patronátom dnešného Ruska.
