Keď sa vraciaš z preflámovanej noci, v ušiach ti znie iba jedna melódia, ktorú miluješ a lezie ti na nervy. A uvedomíš si, na čom ti skutočne záleží. Ale keď si ľahneš do postele, ktorá pláva na šírom mori v ukrutnej búrke, na všetko zabudneš a ponoríš sa do snov, ktoré ti pripadajú reálne, pričom sú neskutočne absurdné. Zobudíš sa a uvedomíš si aký je absurdný aj svet na okolo. A tvoja myseľ oveľa väčšia ako tvoja hlava sa snaží uniknúť späť do snov. Ale toto nie je riešenie, ktoré naozaj chceš. Máš chuť otvoriť okno a letieť do diaľky a necítiť nič.
Potom trochu vytriezvieš a uvidíš akú za sebou zanechávaš spúšť a akú cestu si si vybral. Hneď v tejto chvíli to chceš zmeniť a začať od znova, ale nemáš dosť síl a takto je to proste jednoduchšie.
Priblbo sa usmievaš a znovu zistíš že si v inej realite a na svet sa pozeráš zele... nie, ružovými okuliarami. Odpadneš a prebudíš sa a chceš odpadnúť znova a zároveň sa toho bojíš, lebo máš strach, že sa neprebudíš. Alebo že sa znovu prebudíš?
Svet má vlastné pravidlá. A ty sa musíš prispôsobiť. Inak to nejde. Aj keď si v tom úplne nevinne, nemôžeš si vybrať. A potom sklopíš hlavu a po rokoch si všimneš ten stereotyp, čo ťa obklopuje a hľadáš niečo nové.
Nájdeš to na každom rohu ulice a chvíľu ťa to aj baví, ale potom je to ešte horšie a tak s tým prestaneš. Ale keď si s tebou líha do postele a praje ti dobrú noc, tak ťa zvnútra rozžierajú vlastné činy, ktoré si spáchal s inou.
Po čase to rozkýchaš ale už to nie je ako pred tým, aj keď si sa potom o to viac snažil, ale to je na tom to zlé.
A tak keď ležíš na posteli a tušíš, že teraz sa blíži tvoj koniec, tak ti znie v mysli tá stará známa melódia swingovej piesne, ktorou to všetko začalo. Chceš to vrátiť späť a všetko zmeniť. Aj keď vieš, že by si urobil presne to isté...
06.02.10 00:50
