Keď sa ráno prechádzate popri Dunaji, nedá sa ich prehliadnuť. Lavičky v tieni stromov sú obsadené spiacimi ľuďmi s igelitkami, v ktorých si nesú celý svoj majetok. Pred „Propellerom“ sa prebúdza skupinka mužov a žien v spacákoch. Turista, ktorý práve vystúpi z výletnej lode, sa namiesto uvítania krásami Bratislavy stretne s ťaživou realitou, ktorú mesto už roky nerieši. Ako obyvateľ Starého Mesta sa za tento prvý dojem úprimne ospravedlňujem.
Na Hviezdoslavovom námestí cez deň stretávame aj osoby, ktoré sú voči okoloidúcim nepríjemné – niekedy až agresívne. A čo „známa tvár“ na Štúrovej ulici, ktorá celé roky nocuje na tej istej lavičke? Stala sa akýmsi nechceným symbolom toho, že bezdomovectvo v centre Bratislavy je trvalý jav – a že ho nikto riešiť skutočne nechce.
Realita v číslach
V roku 2023 prebehlo plošné sčítanie ľudí bez domova v Bratislave. Výsledky? V Starom Meste bolo evidovaných viac než 160 osôb bez strechy nad hlavou. V celej Bratislave sa ich počet odhaduje na viac ako 4 000. A počet dostupných miest v nocľahárňach? Len okolo 300 až 500. To je alarmujúci nepomer, ktorý hovorí za všetko.
Systém existuje – ale nestačí
Bratislava má síce schválenú Koncepciu pomoci ľuďom bez domova, ktorá sľubuje zníženie ich počtu o 15 % do roku 2025, podporu prevencie, participácie a sociálneho začleňovania. Na papieri to znie výborne – v realite však narážame na dve zásadné prekážky:
Nedostatok kapacít. Jednoducho nemáme kam ľudí bez domova ubytovať.
Nízke investície do prevencie. Chýbajú programy bývania s podporou, psychologická a závislostná pomoc, ako aj reintegračné opatrenia.
Áno, mesto čiastočne podporuje neziskové organizácie, ktoré prevádzkujú nízkoprahové centrá, hygienické zariadenia a nocľahárne. Ale nestačí to. Nie v meste, kde sú stovky ľudí denne odkázaní na lavičku ako jediné útočisko.
Staré Mesto ako epicentrum
Z urbanistického pohľadu je prirodzené, že Staré Mesto priťahuje ľudí bez domova – je tu viac lavičiek, služieb, pohybu. Problém však nastáva, keď sa táto prítomnosť stáva trvalou, vizuálne a sociálne neriešenou súčasťou verejného priestoru.
Ak sa z parkov stávajú nocľahárne, ak sú priestranstvá zanedbané a niektoré osoby sa správajú nepríjemne až nebezpečne, nestačí už len apelovať na „toleranciu“. Obyvatelia aj návštevníci majú právo na bezpečný a dôstojný verejný priestor. A ľudia bez domova majú právo na systematickú pomoc. Žiadna z týchto strán ju dnes nedostáva.
A čo ďalej?
Ako obyvateľ Starého Mesta sa pýtam:
Prečo nie sú mestské nevyužívané priestory – napríklad garáže na Námestí Vaculíka – zabezpečené, aby sa nestávali útočiskom pre osoby bez domova a drogovo závislých?
Prečo nevidíme silnejšiu spoluprácu medzi mestom, mestskou časťou a neziskovým sektorom priamo v teréne?
A najmä – prečo aj po rokoch vidíme tie isté tváre na tých istých miestach bez akejkoľvek zmeny?
Záver
Bezdomovci sú, či chceme alebo nie, súčasťou nášho mesta. Nie sú to len „tí druhí“. Mnohí prešli osobnými tragédiami, stratili prácu, zdravie, rodinu – a potrebujú systém, ktorý im dá reálnu šancu na návrat do dôstojného života. Nie silou, nie vyháňaním, ale ľudsky, odborne a dlhodobo.
Ak však ako spoločnosť zatvárame oči, kým spia na lavičke pod naším oknom, nezlyhávajú len oni. Zlyhávame my všetci – ako mestská časť, obyvatelia, ktorí stratili záujem a v neposlednom rade Magistrát, ktorého PR priority sú „všetkými zbožňované cyklopruhy a zelené ostrovčeky“.
