Nie vždy to tak v praxi ale aj vyzerá... Čierňavský vrch spolu so záverom dolinky Salatín vo Veľkej Fatre bol pre mňa jedným z dôležitých miest. Z detských čias som si ho pamätal ako súvislý kus prírodného lesa, kde človek aspoň na chvíľu dokázal uveriť, že je v skutočnej prírode. Dalo sa tam slobodne nadýchnuť a skutočne zatúlať bez toho, aby človek každú chvíľu narazil na cestu alebo rúbanisko. Oddávna to bol totiž ochranný les...
Vybral som sa tam teda s kamarátom aj minulú jar - trochu zaspomínať a užiť si dotyk divokej prírody. Lístie bukov sa akurát začínalo krásne zelenať a vtáčiky spievali ostošesť. Cestou sme stretli mladého jelenčeka s ešte roztrasenými tenkými nohami. Prišiel k nám na pár metrov a vyplašene na nás pozeral. Krásne stretnutie... Všetko vyzeralo na nostalgické zaspomínanie si na staré dobré časy v dôverne známych končinách. To, čo sme ale našli ďalej, ma doslova omráčilo...
Ochránený les – ale bez stromov...
Tesne pod vrcholom sme narazili na rúbanisko, ktoré tam naposledy rozhodne nebolo. Dorýpaná zem, kopy haluziny, pne... Takýto pohľad som naozaj nečakal a pravdupovediac - doslova mi podlomil nohy. Po prvotnom šoku sme si šli lepšie obzrieť, čo sa to tu vlastne stalo.
Približne okolo polovice holiny boli na stromoch vymaľované biele kríže – čiže zjavne išlo o tzv. kalamitnú ťažbu. Skutočne, väčšina pňov boli smreky. A možno boli aj napadnuté lykožrútom. Nevedno... Druhá vec, že popri nich sa zviezlo aj dosť veľa bukov a aj nejaké tie javory a jedle. Aspoň tie mohli byť ušetrené. Ale neboli - dole išlo takmer všetko.
Ak aj boli smreky napadnuté lykožrútom, pre okolitý prevažne bukový a zmiešaný les to nebol žiadny problém. Ako vidieť na fotkách aj na leteckých snímkach, všade dookola je prevažne listnatý a zmiešaný les, ktorému lykožrút príliš nevadí...
Pre úplnosť treba dodať dôležitý detail, že všetky pozemky sú v štátnom vlastníctve, sú teda obhospodarované štátom, nie súkromným vlastníkom. To len na okraj...
Čo je to ochranný les?
Ako som už spomenul, celá oblasť Čierňavského vrchu a záveru dolinky Salatín patrí do kategórie ochranných lesov. Lesnícka stránka Forestportal.sk o ňom píše (vyberám časť textu):
„Hlavným cieľom hospodárenia v týchto porastoch nikdy nie je produkcia, ale vždy zabezpečenie trvalého plnenia ochrannej funkcie. Toto je možné len prostredníctvom trvalej existencie porastu, neprerušovanej ani krátkym odkrytím väčšej súvislej plochy. V niektorých prípadoch je nežiaduci aj pokles zakmenenia, pokles transpirácie a p.“
Takáto definícia dáva zmysel. Na nasledujúcom obrázku je letecká snímka z r. 2015, na ktorej je tá istá lokalita, len o niečo vyššie. Pozornému oku neujde, že aj tu nedávno došlo k väčšiemu odumretiu smreka. Zvolený postup odpovedal definícií ochranného lesa – mŕtve stromy boli ponechané v poraste. Poslúžia k obnove živín a biodiverzity v pôde a k rozrôzneniu štruktúry porastu. Stromy padli, ale les ostal. Tak, ako to má v ochrannom lese byť...
Ochranné funkcie rúbaniska v ochrannom lese
Ako sa povie, aj slepý vidí, že tu došlo k drastickému narušeniu pôdneho krytu a zničeniu lesného ekosystému. Aj keď niektorí by možno mali chuť pohádať sa, že „to, že tam ten les nevidíme, neznamená, že tam nie je“ (https://www.youtube.com/watch?v=3fDgXkzNaDc). Ale verím, že väčšine ľudí sú tieto veci jasné...
Komu by náhodou nestačilo, ako to VYZERÁ, môže si prečítať aj ako to FUNGUJE - pripájam odkaz na rešerš vedeckej literatúry spred 11 rokov (žiadne extra novoty to teda nie sú), ktorá sumarizuje vplyv holorubu na pôdu, vodu a biodiverzitu z pohľadu rigoróznej vedy.
http://www.hnutiduha.cz/publikace/vliv-holosecneho-hospodareni-na-pudu-vodu-biodiverzitu
Prekvapivo – vyzerá to tak isto ako to funguje... Pre utvorenie si obrazu – vypichnem aspoň pár najdôležitejších vecí.
Na obrázkoch vidíme miesto, kde bola plošne odstránená veškerá stromová vegetácia. To znamená, že keď sa tu aj niečo v budúcnosti nasadí alebo prinajlepšom prirodzene zmladí, bude to jednovrstvový, štruktúrne chudobný porast, ktorý je náchylnejší na prírodné katastrofy (hlavne v kontexte postupujúcej klimatickej zmeny), je menej vhodný pre lesné organizmy a neposkytuje v takej miere ekosystémové služby. Ponechaním časti stromov by sa negatívny vplyv tohto zásahu mohol aspoň čiastočne zmierniť. Ale nezmiernil sa – veď načo je komu drevo v lese...
Ďalšou vecou je, že tento zásah bol zrealizovaný na dosť strmom svahu, kde má človek miestami problém udržať sa na nohách. To je ďalšie „plus“. Čím strmší svah, tým citlivejšia pôda. Keďže lesní hospodári nenechali na mieste takmer žiadne mŕtve drevo, ktoré by povrch pôdy chránilo a časom by ju aj začalo obohacovať o živiny, pôdu nič nedrží a ide dolu. Teda – dolu ide predovšetkým jej najjemnejšia (a najdôležitejšia) humusová frakcia, ktorá zabezpečuje jej úrodnosť. Pomáha tomu aj to, že popri ťažbe bol výrazne narušený nielen povrch pôdy, ale aj jej vnútorná štruktúra (viac v rešerši). Aby toho nebolo málo, na takejto otvorenej ploche ešte dochádza aj k mineralizácii humusu vplyvom slnečného žiarenia. Tým, že vo vývojovom cykle žiadneho typu lesa u nás nie je štádium s plošne odhalenou pôdou, takýto zásah má devastačný vplyv na celú lesnú biodiverzitu.
Dôležité je tiež povšimnúť si, že sa nachádzame v nadmorskej výške okolo 1200 m.n.m. (kratšie vegetačné obdobie, nižšie teploty), kde tvorba humusu prebieha omnoho pomalšie ako niekde dolu na hlbokých pôdach lužných lesov. To znamená, že lesná pôda sa bude z takéhoto „ochranného zásahu“ spamätávať omnoho dlhšie ako dolu - až stovky rokov.
Pôda je skrátka kľúčom k pochopeniu lesa. A tento mimochodom veľmi krehký kľúč od lesných poľnohospodárov zažíva príliš drsné zaobchádzanie. Oni, aj zastaralý zákon, ktorým sa riadia, totiž podvedome vnímajú pôdu ako niečo trvalé, stále a nemenné. To je ale dávno vyvrátený omyl - v skutočnosti sa dá zničiť veľmi rýchlo. Čím skôr sa to zoberie na vedomie, tým lepšie. Je totiž krásne, keď sa v lesoch hospodári podľa zákona... Ale čo z toho, keď sa pritom nerešpektuje prírodný zákon, ktorý je predsa nadradený?
Keď zdvihneme oči od zeme – alebo lepšie povedané, od „kľúčovej pôdy“, a pozrieme do korún stromov, respektíve tam, kde by koruny byť mali, zbadáme ďalší problém - fragmentácia. Z pôvodne rozľahlých, vzájomne prepojených a ekologicky funkčných horských ekosystémov sa stávajú od seba izolované fragmenty, oddelené holinami a umelými porastmi. Tieto fragmenty ale samostatne nie sú schopné prežiť a tak postupne strácajú svoju pôvodnú biodiverzitu a tým aj funkčnosť. Aj Čierňavský vrch, ešte donedávna (na slovenské pomery) rozľahlý lesný ekosystém, dostal prvé trhliny. Síce to nebol žiadny prales, ale bol to prírodný les na dobrej ceste k obnoveniu prírodného stavu (odpovedajúceho aktuálnym prírodným podmienkam). Už nie je. Takto nám vo všetkých Chránených vtáčích územiach miznú hlucháne (od roku 1985 zaniklo prevažne kvôli ťažbe 185 tokanísk) a množstvo ďalších druhov, ktoré by tu normálne mali byť bežné. Ešte že sme v Národnom parku, kde je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti! Ešteže sa sem nedostane turista, ktorý by mohol poškodiť tento krehký horský ekosystém... Alebo by skôr zavadzal traktorom..., či videl to, čo vidieť nemal? Ktožehovie...
Naozaj sa to nedá...?
Dalo by sa diskutovať o mnohých ďalších veciach – o vplyve na vodu, o porastových stenách, ktoré urýchľujú ďalší rozpad porastov, o znemožňovaní migrácie biodiverzity, o prognózach v súvislosti s klimatickou zmenou... Ale myslím že už aj z toho, čo bolo povedané, jasne vidieť, že popísaný zásah k mimoprodukčným funkciám lesa príliš neprospel... Je evidentné, že cieľom tu nebola obnova, ale zisk z ťažby (ináč by šli dolu len napadnuté smreky), čo je v príkrom protirečení s hore uvedenou definíciou. Najhoršie na tom je ale to, že podobné príbehy na Slovensku vôbec nie sú výnimkou. Lesníctvo u nás nie je trvalo udržateľné. V kontexte klimatickej zmeny dlhodobo hazarduje s lesmi, čo je neospravedlniteľné. Ešte horšie je, že o týchto veciach sa diskutuje už desaťročia. Zatiaľ bez želaného efektu. Možno by už aj bolo načase uznať nesporné fakty a KONEČNE pristúpiť k systémovým opatreniam.
Otázka znie, ako je možné, že sa takéto neospravedlniteľné veci môžu u nás stále robiť. Ako je možné, že o našich národných parkoch rozhodujú ľudia, ktorí nemajú predstavu o ekológii lesa (toto je jeden z nespočetných dôkazov, že tomu tak skutočne je)? Keby sme mali v šuplíku odloženú nejakú náhradnú prírodu, ktorú vytiahneme, keď si túto nerozumným správaním zhumpľujeme, bolo by to relatívne v poriadku. Ale bohužiaľ to tak nie je – prírodu máme len jednu. Tým pádom spoločnosť nemôže akceptovať jej ničenie na 40% územia (na ďalších 50% sa o podobný scenár stará industrializované a technokratické poľnohospodárstvo a vodohospodárstvo). Takúto rozsiahlu devastáciu nemôžme tolerovať, ani keby to hneď bolo v súlade so zákonom. Tolerancia správania, ktoré má deštruktívny vplyv na všetkých nás ostatných nie je cnosť, ale hlúposť. Budeme o 20 rokov tolerovať to, že si vďaka dorúbaným povodiam budeme všetku pitnú vodu kupovať vo fľašiach...? Proste to takto nejde. Ani vtedy nie, keď výhovorka znie: „Veď my si len robíme svoju robotu, každý nejakú má...“ Asi je čas začať sa zamýšľať nie len nad tým, či ma práca baví, či mám „kľud“ a či aspoň dačo zarobím, ale aj nad tým, čo ňou prinesiem tým druhým. A v konečnom dôsledku aj sám sebe.
Riešenia sú, len chýba chuť ich aplikovať, chuť vybehnúť z vyjazdených koľají. Pestré, odolné a multifunkčné lesy budú pre Lesy SR určite lepšou reklamou ako mediálne kampane za 1,6 milióna eur. A pre nás všetkých investíciou do budúcnosti. Len treba začať kopať do tých správnych – nie do vedcov a ochranárov, ktorí bojujú za spoločné dobro, za to, aby sa desiatky rokov staré poznatky konečne pretavili aj do praxe. Nie do poctivých lesníkov, ktorí upozorňujú na nekalé praktiky vo firme. Rozhodne osožnejší by bol „kolektívny, lesnícko-ochranársky kopanec“ politikom, ktorí úmyselne brzdia vyriešenie celej tejto situácie a nahrávajú tak svojim ľuďom mastné kšeftíky na úkor nás ostatných...
