Téma lesov, lesníctva, ochrany prírody, bezzásahovosti a možných riešení je neskutočne komplexná a rozsiahla. Pravdupovediac, uvedomil som si, že je vlastne takmer nemožné časť z nej vybrať a spracovať dostatočne zrozumiteľne a zároveň podrobne v jednom (pomerne) krátkom článku. Z tohto dôvodu má aj tento môj výtvor od krátkeho celkom ďaleko. Avšak verím, že čitateľ, ktorý sa chce v problematike zorientovať trochu hlbšie ako siahajú bežne medializované informácie, si nájde čas na jeho prečítanie. Na urobenie si reálneho obrazu o tejto problematike je však dôležité poznať mnohé ďalšie súvislosti. Tie snáď zase niekedy inokedy...
Druhou vecou, ktorú som si uvedomil, je ohraničenosť ľudského chápania prírody. Čím hlbšie ju totiž spoznávam, tým viac mi je jasné, že úplne ju spoznať a pochopiť je nemožné. Tým pádom ani ja si nenárokujem patent na rozum - s pokorou musím uznať, že stále je veľa vecí, ktoré mi unikajú. Berte teda aj tento text ako jedno zo zastavení počas celý život trvajúcej cesty za pochopením prírody.
Moje rozprávanie bude doplnené v prvom rade fotkami, vďaka ktorým sa dá mnoho vecí lepšie pochopiť, no na druhej strane aj odkazmi na relevantnú vedeckú literatúru. Na konci textu je zoznam citovaných publikácií – ak vás teda táto téma zaujíma hlbšie, môžete si ich cez Google Scholar pokojne pohľadať, poštudovať a urobiť si vlastný názor...
Rôzne pohľady na rieku
V tomto rozprávaní sa síce chcem dostať k lesu, no musím začať úplne inde – pri pohľade na nespútanú rieku Adischala v gruzínskej časti Kaukazu. Je to jeden z mojich obľúbených pohľadov – pestrofarebná mozaika stromov, kríkov, trávy, kvetov, rašelinísk, štrku, skál, plytkej a hlbokej vody. A to všetko ožiarené prvými rannými lúčmi slnka. Proste nádhera... A že prečo som sem musel dávať obrázok až z Kaukazu? Nuž, jednoducho preto, lebo podobné miesta boli na Slovensku a v blízkom okolí z 99,9 % už dávno zničené. Deťom na prechádzke popri zregulovaných mŕtvych kanáloch vysvetľujeme: “Taak detiii, a toto tu je rieka...“, rovnako ako pri prechádzke intenzívne obhospodarovanou smrekovou monokultúrou im nezabudneme vysvetliť, že „Toto je zase les...“ Robí me tak hlavne preto, lebo už aj my trochu starší sme vyrastali v podvedomom presvedčení, že tak ako je to teraz, tak to bolo odjakživa. Mnohí z nás už skutočnú prírodu ani nezažili. Ale nepredbiehajme, dostaneme sa aj k tomu.
Ako som už stihol naznačiť v predchádzajúcom odseku, nadšené obdivovanie riečnej krajiny je len jeden z viacerých možných pohľadov na tento obrázok – nazval by som ho napríklad pohľadom umelecko-estetickým. Ten je možno v konečnom dôsledku najdôležitejší, no napriek tomu nezaškodí pozrieť sa na krajinu pred nami aj z pohľadu prírodovedca, či ekológa. Poďme teda na to...
Už na prvý pohľad je z obrázku jasné, že podklad pre celú túto prírodnú mozaiku je pomerne nestabilná a rôznorodá vrstva štrku a skál. Touto vrstvou sa prediera sieť rôzne veľkých a rôzne silných ramien, ktorými prúdi voda. Prietok vody v týchto ramenách sa počas roka výrazne mení – raz je vody viac, inokedy menej. No aj pri priemernom prietoku človek, stojaci blízko pri vode, počuje skaly, valiace sa po dne. To znamená, že skaly a štrk sú v neustálom pohybe. Ak by sme si tento pohľad fotili desať rokov, vždy z toho istého miesta a vždy s odstupom jedného roka, videli by sme výrazné zmeny – jedno rameno sa prehĺbilo, iné zaniklo, štrková lavica má namiesto metrovej šírky desať metrov, tam bol strhnutý celý breh, inde zase vzniklo odrezaním ramena od hlavného toku malé jazierko. Ak by sme si namiesto desaťročného prehrali storočný alebo ešte dlhší časový úsek, zmeny by boli samozrejme ešte oveľa výraznejšie.
Sila vody v rieke teda premiestňuje skaly a tvaruje krajinu. Keďže však na skalách miestami rastie rôznorodé rastlinstvo, to je taktiež ovplyvňované – miestami rastliny prúd strhne, inde sa zase uchytia na predtým holej pôde. Miestami vo vode zmizne celý breh – voda ho rozmočí a spláchne, takže po pestrofarebných kvetinkách nezostane ani stopa. Na inom mieste však rieka splavenú pôdu uloží a po ústupe vody vzniká mokrý nános jemnej organickej hmoty - obrovská príležitosť pre iné rastliny. Na flóru sú samozrejme naviazané ďalšie stovky a tisíce organizmov a tak sa v pomerne krátkom časovom horizonte celý komplikovaný systém výrazne obmieňa a transformuje. Dá sa povedať, že je v stave kontinuálnej zmeny.
Súčasťou tejto premeny je samozrejme aj deštrukcia – na fotke vidíme, že pomerne veľké plochy v dosahu rieky sú tvorené holými skalami a štrkom. Na prvý pohľad neužitočná pustatina. Pri podrobnejšom skúmaní však objavíme pomedzi skaly pobehovať pavúky, svižníky a množstvo iných živočíchov, na menších plôškach jemnejšieho sedimentu sa rýchlo uchytávajú rôzne pionierske rastliny, ktoré by v konkurencii tých schopnejších neprežili. Vďaka riečnej dynamike si aj oni v pestrej meniacej sa mozaike vždy nájdu dostatok miest, ktoré im vyhovujú. Chvíľu sú tu, chvíľu zase tam, nuda či stereotyp tu naozaj nehrozí. Všetko sa v pomerne krátkych časových úsekoch mení. A tak sa zabezpečuje prežitie všetkých organizmov. Jednotlivé časti sa menia, ekosystém ostáva. Kto by povedal, že rieka je len voda, strašne by sa mýlil. Ku rieke patrí aj povodňou zničený breh, aj záhon pestrých kvetov, aj štrkovisko, aj vrstva piesku, aj krovina, aj mladé stromy. Všetko toto sú rôzne časti riečneho ekosystému. Nedá sa povedať či je jedna časť lepšia ako druhá. Vieme len, že jedna bez druhej by nebola a že riečna sila ich prezieravo udržuje v optimálnom pomere.
Tento ekosystém vznikal milióny rokov a tak každý proces, každý živočích a každá rastlina má v ňom svoje miesto, utrasené v evolúcii. Nestane sa, že jeden organizmus zaberie celý priestor a zničí všetko ostatné. Sú tu vzťahy a prepojenia, ktoré blokujú premnoženia. Raz je na danom hektári viac toho, raz toho, no o rok je to už zase naopak. Všetko funguje ako má, dynamický systém sa ďalej vyvíja a odpovedá na meniace sa podmienky prostredia. Tým, že ekosystém je v každej chvíli v mnohých stavoch naraz (a pritom je to stále ten istý ekosystém), je flexibilný čo sa týka odozvy na zmenené podmienky. Každá jednotlivá plôška má v zásobe iné druhové zloženie a tým pádom aj iné možnosti na odpoveď voči zmene. Toto je to, čo umožnilo prírodným prostrediam prežiť milióny rokov vývoja – vo víroch rôznych prírodných udalostí od rapídnych oteplení a ochladení až po výbuchy sopiek. Síce sa obmieňali druhy, ale procesy, tvoriace základ fungovania, zostali tie isté.
Tieto veci neboli ani v ekológii vždy také jasné. V posledných desaťročiach však prebehla v tomto vednom odbore významná revolúcia – bol opustený koncept prírodných ekosystémov ako stabilných prostredí, ktoré časom prídu do tzv. „klimaxového štádia“ – stabilného stavu, ktorý odpovedá miestnym prírodným podmienkam a ďalej sa už príliš nemení. Namiesto toho sa začali vnímať ako prostredia v “dynamickej rovnováhe“. Narušenia (disturbancie) sú neoddeliteľnou súčasťou každého ekosystému. Starajú sa o kolobeh živín a vytvárajú priestorovú rôznorodosť (heterogenitu) v ekosystéme (8). V prípade riečnej nivy je disturbačným činiteľom vodný prúd. To, že ničivá sila rieky miestami život v nejakej forme aj zničí, patrí k príbehu – bez toho to jednoducho nejde.
Lesná mozaika zhora i zdola
O rieke sme už toho narozprávali dosť, posuňme sa už konečne k lesu... Les je vďaka svojej dlhovekosti často vnímaný staticky a nemenne. Človek doňho chodí roky a stále má pocit, že vyzerá rovnako. Za chvíľu uvidíme, že dnes existujú metódy, pomocou ktorých si vieme akoby „prehrať“ život lesa na konkrétnom mieste za posledných 200-300 rokov. Takýto „zrýchlený film“ dokáže veľmi zmeniť chápanie celej problematiky. Ale začnime ako pri rieke - skúsme sa na les pozrieť najprv zhora...
Keď sa lepšie zahľadíme, vidíme, že les tiež nie je ani zďaleka jednoliata masa rovnakých stromov. Možno menej výrazne, ale môžeme tu pozorovať veľmi podobný vzor ako na prvej fotke. Plôšky na mozaike majú síce iný tvar a druhové obsadenie, ale v zásade ide o to isté – tu je viac bukov, tam zase smrekov, inde sa dajú vidieť osamelé jedle. Varíruje aj veľkosť korún – zreteľne vidieť zhluky menších aj väčších stromov. Ak trochu zjednoduším, ich veľkosť nám nepriamo hovorí o ich veku. Keby sme videli prales celý, mohli by sme si všimnúť, že táto rôznorodosť je na rôznych priestorových úrovniach – to znamená, že kým na niektorých miestach sú plôšky s veľkosťou 0,1 ha, inde majú 1 ha, avšak v ich vnútri tiež vidieť určitú štruktúru. Ďalší rozmer by sa pridal, keby sme zostúpili dolu, medzi stromy: raz by sme šli cez hustý nárast mladých bukov s ojedinelými jedľovými „štompmi“ (zlomenými stojacimi kmeňmi), inde by bol les tvorený obrovskými štyridsaťmetrovými kmeňmi bukov a popod nohy by nezavadzal takmer žiaden podrast.
No a keby sme sa pozreli na živé organizmy, obývajúce mozaiku pod nami, zistili by sme ešte zaujímavejšie veci – na bukoch sú iné druhy ako na jedliach, ináč to je na mladom stromčeku, ináč na tristo ročnom velikánovi. V čerstvo spadnutom kmeni smreka sú iné druhy ako po pár rokoch, keď sa drevo začne rozkladať. Po dvadsiatich, či päťdesiatich rokoch to je zase iné. Obsadenie sa mení aj s rôznou hrúbkou dreva, aj s odlišnou vlhkosťou. Iné organizmy preferujú stojace, iné ležiace mŕtve stromy (13). Iné druhy vyhľadávajú otvorené svetlinky, iné tieň starých stromov. Pokračovať by sme mohli ešte veľmi dlho. Drobní, nie príliš pohybliví obyvatelia lesa ako napríklad mikroorganizmy, huby, lišajníky, chvostoskoky a miniatúrny nelietavý hmyz sú často viazaní celý život na jedno miesto. Takže ak chcú prežiť, potrebujú vo svojom okolí ďalšie vhodné miesta, kde žijú ich súkmeňovci. Ak by boli vo svojom padnutom kmeni alebo dutine príliš izolovaní, rýchlo by vyhynuli. Ešte komplikovanejšia situácia je u druhov s väčšou mobilitou (napríklad u vtákov): pre prežitie potrebujú v rôznych častiach roka rôzne veci – niečo iné počas hniezdenia, niečo iné v zime, niečo iné na jeseň. Pre optimálne prežitie potrebujú aj počas jedného obdobia kúsok mladého lesa, kúsok starého, kúsok potoka, kúsok lúky či zarastajúceho kalamitiska, vývrat s odhalenou pôdou a mnoho iných vecí. Ako napríklad tetrov hlucháň (Tetrao urogallus)(15). Rôzne druhy potrebujú tieto veci v rôznom pomere – orieškov hnedých (Troglodytes troglodytes) je viac na miestach, kde je veľa povyvracaných stromov, pretože hniezdia vo vývratoch. Pinkám lesným (Fringilla coelebs) zase najviac vyhovuje vysoký starý les s viacerými etážami (16).
Akýkoľvek prirodzený les je mozaikou, kde všetky druhy, ktoré v ňom prirodzene žijú, nájdu v optimálnom pomere to, čo potrebujú. Niekedy sa síce musia zdvihnúť a pohľadať nový domov, no v prírode je to tak dobre zariadené, že sú dostatočne úspešné na to, aby ako druh dlhodobo prežívali. Prítomnosť tejto mozaikovitosti napovedá, že aj tu bude nejaká dynamika, nejaký činiteľ, ktorý rozhoduje, čo, kde a kedy narastie.
Kameň úrazu - mozaika má väčšie dieliky!
Keby sme sa takýmto istým spôsobom pozreli o pár desiatok až stoviek výškových metrov vyššie, narazili by sme na podobný, no predsa len mierne odlišný príbeh - tu, vo výškach cca od 1200 m.n.m. sa rozprestierajú takmer čisto smrekové lesy. Na rozdiel od produkčných kultúr v nižších polohách, tieto lesy tu rastú prirodzene. Keby sme sa na ne pozreli z výšky, pravdepodobne by sme uvideli okrem plôch so stojacimi stromami aj mnohé miesta so stojacimi suchými stromami, prípadne ďalšie so stromami už popadanými. Mozaika má väčšie dieliky ako v zmiešanom lese. Napríklad takéto:
Pri pohľade zbližša to vyzerá napríklad takto:
Ako Obr.4 som zámerne vybral fotografiu, ktorá pôsobí bezútešným dojmom – všetko sivé, hnedé, zamračené. Tak totiž pôsobí drvivá väčšina fotiek, ktoré lesníci často prezentujú ako dôkaz nefunkčnej ochrany prírody a nutnosti všade zasahovať. Pozrime sa však do smrekového lesa tak, ako by tu bola len príroda. Skúsme na chvíľu zabudnúť na všetky síce dôležité, ale človekom vymyslené veci: nefunkčné zákony, vyhlášky, plány starostlivosti, hranice JPRL, vlastnícke vzťahy, kompenzácie a vôbec na všetky ľudské výmysly. Tým sa môžeme venovať neskôr. Vtedy, keď pochopíme logiku fungovania smrekového lesa. Lesa ako prírodného prostredia, nie lesa ako lesnej kultúry, produkujúcej drevo, lesa s dynamikou a morfológiou jemu vlastnou a nie lesného pozemku, natlačeného do pravouhlých dielcov a porastov, kde každá jedna vlastnosť je kontrolovaná človekom s cieľom získať čo najefektívnejšie čo najviac pekného rovného dreva. Pochopenie prírodných zákonitostí musí byť na prvom mieste. Veď lesníci sami tvrdia, že prírodná dynamika im vždy ležala na srdci... Ústami pána inžiniera Slivinského: „Zásadou starostlivosti lesníkov o les v minulosti bolo to, aby sa nenarušili prirodzené procesy a dynamika lesných biocenóz.“ To je síce pekné tvrdenie, no pozrime sa, nakoľko je ukotvené v realite...
Vráťme sa na chvíľu k obrázku, ktorým sme začínali – okolie divokej horskej rieky s naváľanými kameňmi. Pre lepší efekt si ju môžeme predstaviť po najväčších jarných záplavách – všetko v okolí je čerstvo zničené – kalná voda pomaly ustupuje a odkrýva postŕhané brehy, uľahnuté rastlinstvo, povytŕhané a poprevracané stromy a kríky. Voda tečie úplne ináč ako pred rokom, miestami si vytvorila úplne nové koryto. Prvoplánový pohľad v štýle ekologicky negramotného človeka by bol: „To je ale hrozná katastrofa! Pozrite sa na tie krásne kvietky – všetko bolo zničené! Ako to mohli len tí hlúpi správcovia národného parku dovoliť!?“
Ak by mali pri rieke Adischala slovo a prostriedky takíto ľudia (našťastie, aspoň tam nemajú...), možno by ich napadlo zregulovať tok a “ochrániť“ tak tie krásne zakvitnuté lúky a pestrú mozaiku riečnej nivy. My však už vieme, že týmto by ju naopak zničili – ekosystém rieky (vrátane „krásnych zakvitnutých lúk“ potrebuje voľnosť – sila vody na jednej strane ničí, na druhej tvorí. Ak by sa zabránilo sile vody v tejto jej činnosti, všetko by sa postupne ponorilo do hustého porastu vŕb, jelší a iných kríkov a stromov. A žiadny záhradkách na svete by nebol schopný vytvoriť pestré prostredie, ktoré tam bolo pred tým.
Ale možno by sa o to pokúsil. Ustavične by tam len niečo prekopával, presádzal, polieval a zavlažoval, no výsledok by bol s istotou rozpačitý. Nešťastný záhradník by len zúfalo behal hore-dole, všetkým naokolo vysvetľujúc, aký je tam strašne dôležitý, aby každá kytička mala dosť vody a živín, ako on chudák musí krvopotne všetko sadiť, presádzať, strihať, chrániť pred zarastaním burinami a kríkmi.
Za zmienku stojí aj samotná rieka, zviazaná protipovodňovými opatreniami – z nej by sa stal kanál, ktorý by nemal priestor na pohyb. Všetky organizmy, viazané na „vodné disturbancie“ by logicky vyhynuli, alebo by ich početnosť minimálne výrazne poklesla. Rovnako by vyhynuli aj ďalšie na nich závislé druhy. Znížila by sa samočistiaca schopnosť rieky, zmenšila by sa jej retenčná schopnosť (schopnosť zadržiavať vodu pri zvýšenom prietoku) atď. Z pôvodného fungujúceho ekosystému by sa stal nefungujúci „antroposystém“.
Mnohí ľudia by zaneprázdneného záhradníka určite poľutovali a aj by ho finančne podporili, veď sa tak snaží a robí takú záslužnú vec – udržuje nám tu krásne okolie rieky, “stará sa o našu prírodu“. No možno by sa našlo aj pár rozumných ľudí, ktorí by sa spýtali: “No dobre, ale nebolo by lepšie jednoducho odstrániť hrádzu a nechať tú všetku robotu na rieku, tak ako to bolo predtým?“ Ostatní by si potom možno so zahanbením uvedomili, že záhradníkov „výtvor“ je oproti neregulovaným miestam ďalej od dediny iba smiešnou napodobeninou s polovyschnutými sadeničkami, zamorenými chémiou a prešpikovanou technickými systémami, ktoré nepodareným spôsobom parodujú prírodu. Uvedomili by si, že nie len že je takáto napodobenina smiešna, ale ešte aj stojí veľa peňazí. Čo je však najhoršie, nie je to fungujúci prírodný systém, ale záhradka, závislá na neustálych zásahoch človeka. Potom by možno múdrejší v obci poslali záhradníka, nech sa ide starať o jahody a uvoľnili by rieku, nech sa naďalej stará o „záhradku“, ktorú ona vytvorila a o ktorú sa ona tisíce rokov starala – zadarmo a lepšie ako celý regiment záhradníkov...
Hybné sily smrekového lesa
Tak – a teraz späť do lesa... Čo teda majú spoločné tie smrekové lesy s riekou? No predsa dynamiku! Tá sa stará o vznik tej životodarnej mozaiky! Aj rieka aj les sú príroda... a tá vždy bola aj bude dynamická. To iba človek má z tejto dynamiky strach a v mene všadeprítomnej mantry pokroku a pohodlia sa ju všemožne snaží potláčať. V posledných rokoch bolo publikovaných množstvo prác z európskych smrekových pralesov, ktoré jednoznačne ukazujú, že disturbancie (narušenia) fungovali a fungujú všade: na Slovensku, na Ukrajine, v balkánskych horách, v lesoch severnej Európy (1, 2, 3, 4, 5, 6, 7...). Konkrétne, v smrekových pralesoch Západných Karpát funguje režim disturbancií rôznej intenzity, frekvencie a rozsahu. Prevažujú narušenia malého až stredného rozsahu, no boli zachytené aj menej časté veľkoplošné udalosti (5). To je kľúčová informácia, ktorá vyvracia obľúbené tvrdenie lesníkov, a síce, že naše smrekové lesy sa nemôžu porovnávať so severoeurópskymi, kde fungujú disturbancie na veľkých plochách. Omyl číslo jedna - môžu sa porovnávať! Súčasné kalamity v horských smrekových lesoch sú stále v rámci prirodzenej variability, ktorá tu bola sto, dvesto aj tristo rokov dozadu (5). Omnoho viac sa môžete dočítať v citovaných článkoch, niekedy inokedy sa k tejto téme možno dostanem aj podrobnejšie.
Všetky tieto veci boli zistené vďaka dendrochronológii - skúmaniu letokruhov. To je ten spomínaný spôsob, ako sa dá obrazne povedané zrýchlene si prehrať život lesa na konkrétnej ploche. Smrek, rovnako ako drvivá väčšina ostatných našich drevín pri svojom raste tvorí dva typy dreva – jarné (svetlé) a letné (tmavé). Keď sa strom spíli, vidíme na reze množstvo sústredných kružníc – letokruhov. Na to aby sme sa na ne pozreli, nemusíme strom nutne spíliť. Keď sa dutým vrtákom vyvŕta úzky valček dreva zo stromu, vieme to urobiť pre strom pomerne šetrným spôsobom a pozrieť sa tak do veľmi dávnej minulosti. V našich pralesoch totiž stále stoja stromy, ktoré majú bežne tristo aj štyristo rokov, nájdu sa aj viac ako päťstoročné.
Keď je strom v tieni, pod svojimi staršími súkmeňovcami, rastie pomaly a letokruhy sú tenké. Akonáhle sa priestor nad ním uvoľní, štartuje do výšky... a samozrejme aj do hrúbky. Z pár desatín milimetra hrubých letokruhov sú zrazu pol centimetrové. Sú to preteky o svetlo a čiastočne aj o živiny. Spolu s ním sa snaží totiž obrovské množstvo ďalších využiť dlho očakávanú príležitosť. Rôznymi analýzami sa dá z hrúbky letokruhov viacerých vedľa seba navŕtaných stromov zistiť, kedy bolo koľko percent korún na danom mieste odstránených a ako tieto preteky prebiehali. Vďaka tomu sa môžeme pozrieť napríklad do pralesov v Tichej doline trošku ináč ako zvyčajne:
Čo sa vlastne môžeme dozvedieť z Obr.5? Vidíme, ako sa v priebehu posledných vyše dvoch storočí na piatich rôznych miestach les menil. Čím vyššie je krivka grafu, tým väčšie percento korún stromov bolo v tom čase prírodnými procesmi odstránené. Vidíme tu napríklad plochu, kde bolo okolo roku 1879 odstránených až 60 % korún (odbornejšie “zápoja“). Na iných plochách v iných pralesoch sme našli aj časové úseky s ešte väčším percentom straty stromov. Druhá vec, ktorú tu vidíme, že po každej strate korún sa po pár rokoch až desaťročiach všetko vrátilo do pôvodného stavu. Prechádzka v teréne to len potvrdzuje – nikde žiadna „mesačná krajina“, všade je krásny rôznorodý smrekový porast (Obr.6). Možno keby ľudský život nebol taký žalostne krátky a mali by sme možnosť priamo pozorovať les dlhšie, ani by sme sa vôbec nad nejakou „kalamitou“ nepozastavili. Našťastie máme možnosť pozrieť sa do histórie aspoň takto nepriamo ... a výsledok by mal byť rovnaký.
Aké lesy skutočne potrebujeme?
Tak a poďme konečne k nejakej syntéze... Čím je neregulovaná vodná sila pre rieku, jej okolie, jej fungovanie a jej biodiverzitu, presne tým istým je vietor a podkôrny hmyz pre smrekový les, jeho okolie, jeho fungovanie a jeho biodiverzitu. To, čo sa deje v rieke Adischala na plochách desiatok až stoviek metrov štvorcových, to isté sa deje v smrekovom lese niekedy na podobne veľkých plochách a niekedy na rádovo väčších. To, čo sa deje v rieke v časovom horizonte mesiacov až rokov, to sa deje v smrekovom lese v horizonte desaťročí až storočí.
Vedci - ekológovia sa dnes už neboja nazvať lykožrúta priamo „kľúčovým druhom ekosystému smrečín“ (11). Ďalšia práca hovorí o tom, ako lykožrút a s ním spojená dynamika nie len že zabezpečuje biodiverzitu v smrekových lesoch, ale tiež zvyšuje kvalitu pitnej vody (12). Dokonca mierne zvyšuje aj jej množstvo. Áno, čítate dobre! Je to presne tá istá logika, ktorú sme si ukázali na horskej rieke – ponechajte ju samu sebe a riečna niva so sústavou ramien budú prispievať k jej čisteniu. Zregulujte ju a vytvoríte smradľavý kanál, kde sa kumuluje znečistenie z okolitej krajiny. Prirodzená dynamika každého ekosystému je nutná pre jeho optimálne fungovanie. Toto tvrdenie je samozrejme v príkrom rozpore s ďalším obľúbeným tvrdením lesníkov, že potrebujeme ZELENÉ lesy, t.j. lesy, kde niet suchára, alebo ešte ináč povedané produkčné kultúry, zbavené prirodzenej dynamiky. Tieto tvrdenia však stoja na vode a nie na vede...
Pre tradične zmýšľajúceho lesníka, opierajúceho sa o 40 rokov staré vedomosti z ekológie tieto fakty môžu vyznieť priam ako rúhanie, ja viem. No porovnajme si rieku s lesom a uvidíme do očí bijúce paralely: bahnom zanesený breh po záplavách bol príležitosťou pre tzv. „ranosukcesné“ organizmy a spoločenstvá. To sú také, ktoré sú schopné rýchlo obsadiť novo vzniknutú ekologickú niku (priestor pre život). Vo vývojovom cykle lesa takéto miesta netvorí voda, ale lykožrút a vietor. Lesník vidí „mŕtvy les“, les a jeho obyvatelia vidia uvoľnený priestor, svetlo a živiny. Všetko sa hrnie do narušeného miesta a snaží sa ho čo najlepšie využiť. Bolo dokázané, že pre lesnú biodiverzitu od hmyzu až po medvede je tento vraj „mŕtvy les“ nevyhnutný, že biodiverzita je tu dokonca vyššia ako v “zelenom lese“. Veď predsa takáto šanca tu nebola už desiatky či dokonca stovky rokov! Kmene popadaných stromov – to sú obrovské zásobárne živín, ktoré sa rozkladom postupne uvoľňujú a recyklujú v tisícoch potravných vzťahov. Nič nezaniká, len sa premieňa. Staré stromy raz musia odísť. V prírodnom smrekovom lese sa to odjakživa deje takto – za veľkého praskotu pri víchrici, alebo za jemného šuchotu krídel tisícov lykožrútov. Podobne ako nános skál a bahna na brehu rieky Adischala to na prvý pohľad vyzerá ako keby sa niečo pokazilo, ako keby sa príroda pomýlila. Sfúknuté a zožraté miesta však rýchlo regenerujú a už po pár rokoch ukazujú, že všetko je v najlepšom poriadku, všetko ide, ako má. Ak by si chcel niekto tento príbeh prečítať v odbornom lesníckom časopise, nech sa páči, je tu príležitosť (14). Nič na tom všetkom nemení ani výrok súčasného generálneho riaditeľa Lesy SR, Ing. Mariána Staníka, ktorý do médií verejne povedal doslova toto: „...v suchom lese sa nebude držať voda, nebudú žiť žiadne živočíchy,...či už chránené alebo nechránené, vôbec žiadne, všetko sa zbalí a odíde preč. Skrátka, tie chránené živočíchy... tam nemajú živiny na to aby tam mohli existovať.“ To len na ilustráciu, aký je hlboký problém s ekologickou negramotnosťou lesníkov...
Na dnes by hádam aj stačilo... Už len aby som dokončil prirovnanie s riekou, musím na záver chtiac-nechtiac spomenúť snaživého záhradníka s jeho protipovodňovým opatrením a enormnou, síce dobre myslenou, no smiešne vyznievajúcou snahou o vytvorenie niečoho, čo pred tým celé veky robila príroda. Presne to isté robia lesníci, ktorí si myslia, že svojimi technologickými postupmi sú schopní napodobniť fungovanie extrémne zložitých a komplexných prírodných procesov. Na jednej strane hovoria o „dynamike biocenóz a o prírodnej dynamike“, no na druhej strane ju celým svojim konaním potierajú a bojujú proti nej. Snažia sa vytvoriť taký les, ktorý by bol stále zelený, kde by nič nepadalo, nič neuschlo a kde by sa každých sto rokov mohli pekné pravidelné obdĺžniky naholo zrúbať a odviezť. Odlíšme už konečne pojmy – na jednej strane les (prírodný ekosystém so svojou biodiverzitou a dynamikou), na strane druhej produkčná kultúra s človekom riadenými parametrami a dynamikou). Keď sa v diskusiách vyrieši tento chaos pojmov, môžu sa začať riešiť ostatné dôležité veci a... áno, aj tie človekom vymyslené zákony, nariadenia, vlastnícke vzťahy, hranice, ekonomické súvislosti atď.
V tomto článku mi šlo predovšetkým o jednu vec - o zdôraznenie dynamiky – univerzálneho prírodného princípu, ktorý je zodpovedný za fungovanie každého jedného prírodného ekosystému. Kde je dynamika, tam je rôznorodosť, kde je rôznorodosť, tam je biodiverzita, kde je biodiverzita, tam je odolnosť a prispôsobivosť ekosystému. Ako v rieke tak v lese. Povodňová voda rovnako ako vietor a lykožrút sú hnacie sily prírody, ktoré tento cyklus zabezpečujú. Z toho vyplýva, že rovnako ako breh strhnutý riekou nie je argumentom na jej zregulovanie, tak ani stromy napadnuté lykožrútom nie sú argumentom na „pomáhanie prírode“ s LKT-čkami, pílami a lanovkami. Zapamätajte si, prosím, z tohto elaborátu aspoň toto: stromy zabité lykožrútom nie sú dôkazom nefunkčnosti bezzásahového režimu, sú obyčajným prejavom toho, že les je prírodný, dynamický ekosystém!
Človek môže produkty ekosystémov využívať, no neustále má mať na pamäti, že prírodná dynamika musí byť do istej miery zachovaná. Ak nie je, z prírodných ekosystémov sa stávajú nefunkčné napodobeniny, kde sa umelé riešenie jedného problému stáva ďalším problémom, ktorý si vyžaduje ďalšie umelé riešenie a takto to ide dookola a vo výsledku to aj tak nefunguje. Človek môže len v pokore a s otvorenými ústami ostať stáť, pozerajúc na tie tisíce komplikovaných vzťahov, ktoré spolu vytvárajú prírodný les. A zároveň môže rýchlo zabudnúť na šialenú predstavu, že by bol niekedy schopný toto všetko raz umelo vytvoriť.
Je jasné, že dnes nemôžme mať v civilizovanej Európe všade iba divočinu riadenú prírodnými procesmi. No to, pokiaľ viem, ani nikto nežiada. Tí, ktorí aspoň v hrubých črtách rozumejú súvislostiam v prírode a tí, čo ešte dokážu rozoznať prírodu od produkčnej kultúry, len hovoria: „Nezamieňajte si prírodu za pole! Príroda je stále potrebná, nemôže byť celý povrch planéty určený iba na ťažbu či pestovanie čohosi! Tých niekoľko percent nemanažovanej prírody je kľúčových pre prežitie každého z nás! Ak sa vyjadrujete k téme a nebodaj máte v rukách rozhodovanie nad nemalým percentom rozlohy našej krajiny, hľadajte aktuálne a vedecky overené informácie, nie ekologické paródie na štýl „Zomierajú postojačky“ či „Krajina bez tieňa“.
Cesta k zmiereniu medzi ochranou prírody a jej využívaním, medzi "lesníkmi" a "ochranármi" existuje. Na jej začiatku však stojí nevyhnutná podmienka - konfrontovať sa s prírodnou realitou. Pevne verím, že sa dožijem dňa, keď si všetci podajú ruky a v správnom pomere budú spoločne využívať aj chrániť, rešpektujúc prírodu s jej zákonmi...
Citovaná literatúra
1. Angelstam, P., Kuuluvainen, T., 2004. Boreal forest disturbance regimes, successional dynamics and landscape structures: a European perspective. Ecol. Bull. 117–136.
2. Čada, V., Morrissey, R.C., Michalová, Z., Bače, R., Janda, P., Svoboda, M. 2016. Frequent severe natural disturbances and non-equilibrium landscape dynamics shaped the mountain spruce forest in central Europe. Forest Ecology and Management 363: 169–178.
3. Holeksa, J., Jaloviar, P. Kucbel, S., Saniga, M., Svoboda, M., Szewczyk, J., Szwagrzyk, J., Zielonka, T., Żywiec, M. 2017. Models of disturbance driven dynamics in the West Carpathian spruce Forests. Forest Ecology and Management 15: 79–89.
4. Janda, P. Svoboda, M., Bače, R., Čada, V. Peck, J.E. 2014. Three hundred years of spatio-temporal development in a primary mountain Norway spruce stand in the Bohemian Forest, central Europe. Forest Ecology and Management 330: 304–311.
5. Janda, P., Bače, R., Trotsiuk, V., Mikoláš, M., Mrhalová, H., Morrisey, R.C., Matěju, L., Lábusová, J., Nagel, T., Kucbel, S., Jaloviar, P., Vysoký, J., Jasík, M., Seedre, M., Čada, V., Michalová, Z., Svoboda, M. 2017. Disturbance History of Primary Mountain Norway Spruce Forests in Western Carpathians, Lesson from the Past Development. For. Ecol. Manage. 388: 67–78.
6. Kulakowski, D., Seidl, R., Holeksa, J., Kuuluvainen, T. Nagel, T.A., Panayotov, M., Svoboda, M., Thorn, S., Vacchiano. G., Whitlock, C., Wohlgemuth, T., Bebi, P. 2017. A walk on the wild side: Disturbance dynamics and the conservation and management of European mountain forest ecosystems. Forest Ecology and Management 388(15): 120–131.
7. Nagel, T.A., Svoboda, M., Panayotov, M. 2013. Natural disturbances and forest dynamics. In: Kraus, D. & Krumm, F. (eds.): Integrative approaches as an opportunity for the conservation of forest biodiversity. European Forest Institute, Freiburg, 116–123.
8. Pickett, S.T.A., White, P.S. 1985. The ecology of natural disturbance and patch dynamics. Academic Press, New York.
9. Nagel, T.A., Diaci, J. 2006. Intermediate wind disturbance in in an old-growth beech–fir forest in southeastern Slovenia. Can. J. For. Res. 36: 629–638.
10. Storch I. 1995. Habitat requirements of Capercaillie. Proceedings of the International Symposium for Grouse 6: 151–154.
11. Müller, J., Bußler, H., Goßner, M., Rettelbach, T., Duelli, P. 2008. The European spruce bark beetle Ips typographus in a national park: from pest to keystone species. Biodivers Conserv. 17: 2979–3001.
12. Beudert, B., Bässler, C., Thorn, S., Noss, R., Schröder, B., Dieffenbach-Fries, Foullois, N., Müller, J. 2014. Bark Beetles Increase Biodiversity While Maintaining Drinking Water Quality. Conservation Letters 00(0): 1–10.
13. Stokland, J.N., Siitonen, J.,Jonsson, B., G. 2012. Biodiversity in dead wood.Cambridge university press. Cambridge, 509 pp.
14. Swanson, M.E., Franklin, J.F., Beschta, R.L., Crisafulli, Ch.M., DellaSala, D.A., Hutto, R.L., Lindenmayer, D.B., Swanson, F.J. 2011. The forgotten stage of forest succession: nearly-successional ecosystems on forest sites. Front. Ecol. Environ. 9(2): 117–125.
15. Mikoláš, M., Svitok, M., Bollmann, K., Reife, J., Bače, R., Janda, P., Trotsiuk, V., Čada, V., Vítková, L., Teodosiu, M., Coppes, J., Schurman, J.S., Morrissey, R.C, Mrhalová, H., Svoboda, M. 2017. Mixed-severity natural disturbances promote the occurrence of an endangered umbrella species in primary forests. Forest Ecology and Management 405: 210–218.
16. Saniga, M., Saniga, M., 2004. Influence of forest stand structure on the occurrence of bird community in Skalná Alpa National Nature Reserve in the Veľká Fatra Mts. (West Carpathians). Journal of Forest Science 50(5): 219–234.
