Ak otec ubližuje mame, nadáva jej, oslovujú sa posmešnými výrazmi, psychicky alebo fyzicky ju týra, dieťa si také chovanie načíta ako správne a samo tak k partnerovi bude pristupovať (čiže buď bude ubližovať alebo ubližovanie na sebe dovolí/ba priam až vyvolá).
Mama má následne otca v neúcte, bojí sa ho a otročí mu, len aby dobre bolo. Dieťa je tam, a z mamy si postupne odpozoruváva jej stupňujúcu sa nenávisť k opačnému pohlaviu. V dospelosti samo tento model bude nasledovať v nevedomej viere, že takto sa to robí.
Mama ubližuje otcovi predovšetkým tým, že jej nič, čo urobí, nie je dosť dobré. Že ho kritizuje, osočuje, ponižuje, nadáva mu, prehnane sa (d)o neho stará a všetko mu diktuje, čím mu vlastne uberá slobodu a možnosť byť ozajstným chlapom.
Aj také konanie dieťa dychtivo načítava. Chlapci budú v dospelosti pravdepodobne od partnerky vyžadovať služby “mama hotela” v neschopnosti prejaviť sa ako chlap a dievčatá budú slepo otročiť mužovi naivne presvedčené, že je totálne neschopný.
Tak čo, komu sa vybavujú obrazy partnerského správania svojich rodičov? Sme na jednej lodi priatelia, všetci vychovaní jednou kategóriou rodičov. Inak to nešlo. A to sme sa ešte nedostali k téme sexuality..
Dobrou správou je, že z tohto bludného kruhu existuje jednoduchá cesta von.
Krok prvý - uvedomenie a všimnutie si, že takto nejako to mohlo byť aj v mojom prípade.
Krok druhý - pochopenie, že moji rodičia to inak nevedeli. Nemali ani toľko šťastia, že by sa dostali ku kroku jedna. Keby im samým bol niekto ukázal úctivý a rešpektujúci model vzťahu, verím, že by si šli nohy dolámať, aby sa tam dopracovali. Lenže možnosti boli mizivé až žiadne.
Krok tretí - odpustenie rodičom, že ma to naučili zle. Nemôžeme predsa druhých naučiť to, čo sami nevieme. To, že sme úspešne absolvovali tento najťažší krok, nám spoľahlivo dosvedčí náš neoblomný pocit úcty a rešpektu voči rodičom. Ak sa taký pocit zatiaľ nedostavil, je potrebné vrátiť sa o krok späť.
Krok štvrtý - pocit vlastnej sebahodnoty a túžby po zmene starých vzťahových pravidiel. Prílev náhlej sebadôvery, že mám na to starý model zmeniť, a horlivosť spraviť to. V tomto bode je už človek v zásade slobodný a už nikdy sa nevráti k modelu, ktorý mu nechtiac odovzdali jeho rodičia.
Netreba zabúdať ani na to, aké modely a vzorce správania odovzdávame vlastným potomkom.
Horlivo,
Kamila
