Čo vás túžili rodičia najviac naučiť? Napr., aby ste sa o seba dokázali postarať sami? Správne. Život je predsa taký ťažký. Treba sa vedieť obracať, na nikoho sa nespoliehať, byť tvrdý, o svojich pocitoch nehovoriť a za každých okolností sa vedieť zabezpečiť sám. Niet sa čo diviť, že to tak je, keď zvážime, kto a na základe čoho nás vychovával.
Naše pra-staré matky si dovoliť byť dámičky jednoducho nemohli. Stará mama mi rozprávala o ťažkom živote voľakedy, a je mi jasné, že svoje deti vychovala v strachu o život. Väčšina našich starých rodičov si totiž vojnu buď pamätá alebo v nej strávili ranné detstvo, čiže strach o to, či im niekto pomôže, bol na dennom programe. Každý sa na seba musel spoľahnúť sám. Dokážete si predstaviť, že by ste nemohli veriť ani svojmu partnerovi? Že by ste ho nemohli požiadať o pomoc? Vo vojne sa nedalo veriť nikomu, a odvtedy sa s nami vlečie strach požiadať o pomoc.
Najväčšiu šancu na dôveru mali snáď manželia. Lenže ako vyzeralo ich partnerstvo? Nuž, muž odišiel bojovať, a ak sa vôbec po veeľmi dlhej dobe vrátil, bol poznačený nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. Nebol už schopný života ako pred tým. Mal výčitky z toho, čo sa dialo a aj z toho, že sa nemohol starať o svojich milovaných.
Žena ostala sama na všetko. Nebol priestor na to, byť jemná, nežná a zraniteľná. Nemala koho prosiť o pomoc. A to ešte opomínam nespočet násilníckych prejavov, ktoré sa jej diali v čase, kým nebola chránená. Buď vydržala alebo neprežila. Aj to malo zásadný vplyv na spôsob, akým našich rodičov vychovávali zranené vojnové matky.
Vôbec sa nemusíme rýpať vo vojne, stačí sa pozrieť na dnešný bežný život. Na dnešné partnerstvá. Žena pracuje, zabezpečuje rodinu, stará sa o deti, vychováva, pretože je vychovaná do podmienok, v ktorých muž nie je k dispozícii. Podvedome sa správa, akoby na to bola sama, a to aj v prípade, že partnera má. Zo svojich dcér vychová tvrďasky pohŕdajúce mužmi a zo synov chudákov, o ktorých sa treba postarať. Tí potom aj v dospelosti ostávajú pod matkinou ochrannou rukou.
V takomto vzťahu ona rýchlo vyprahne a on sa cíti nepotrebný. Toto sa následne odráža v dnešnej realite, veď sa len pozrite na nespočet rozvedených párov a žien samoživiteliek, na hŕbu opustených vnútorne zranených mužov, pretože nie sú schopní (nemajú šancu) postarať sa o svojich milovaných.
Prečo ale nie sú schopní? Možno preto, že im to nie je umožnené. Možno preto, že dnešná “silná” žena sa neustále snaží vyrovnať sa mužom, predbiehať sa s nimi, ukázať, že aj ona má právo na uznanie, na rovnako vysoký plat, že je v mnohom ešte šikovnejšia. Pretože v čase vojny taká musela byť, musela na to stačiť sama.
Keď ale žena urobí v domácnosti všetko sama, niet sa čo diviť, že muž nerobí nič. Ak by niečo spravil, zrejme by sa aj tak potýkal s tým, že to nie je dosť dobré, a ona sama to spraví lepšie, čo je ďalší apel na jeho neschopnosť v jej očiach. Ide o vzťah, kde žena prestáva byť manželkou a začína byť partnerovi matkou.
Lenže muž nie je idiot. Nechce za partnerku ani matku, ani mu-ženu, nejde do partnerstva, aby sa mal s kým predbiehať. Na to má predsa iných mužov, kamošov. Túži po niečom, čo mu kamoš dať nedokáže. Priťahuje ho bohyňa, tajomná vo svojej premenlivosti a silná vo svojej nehe. Túži ju chrániť a položiť jej k nohám celý svet.
Taká sa s ním predbiehať nebude. Taká ho podporí, vďaka čomu je on motivovaný predbiehať sa s inými “samcami”. Taká ho ocení a úprimne ho obdivuje, pretože robí to, čo ona nedokáže, pretože ju chráni. Rešpektuje jeho slobodu a v žiadnom prípade ho nechce meniť. On sám má predsa čo robiť, aby sa zorientoval v jej premenlivosti.
Milé dámy, kedy sa z nás stanú dámy? Možno vtedy, keď sa prestaneme domnievať, že uznanie získame počtom úspešných projektov. Prestaneme sa snažiť byť na všetko samé a o pomoc požiadame. Prestaneme sebe aj svojmu okoliu neustále dokazovať, aké sme schopné a sebestačné. Skončila sa vojna vonku, ako dlho bude trvať, kým sa skončí aj v našom nastavení vzorcov života? Kedy si všimneme, že najväčšie ocenenie od mužov získame za svoju nehu a otvorenú náruč, za svoju prirodzenosť? Už si nemusíme nič kompenzovať a hrať sa, že nikoho nepotrebujeme.
Milé dámy, uvoľnime sa zo snahy dosahovať merateľné výsledky a na svoju sebarealizáciu sa spýtajme seba. Svojho vnútra. Nie svojho okolia, ktoré nám rado nadiktuje, čo by sme mali robiť, aby sme stáli za ohodnotenie a nevyzerali neschopne. Našou sebarealizáciu nemusia byť len deti. Ani teplá večera pod nosom nášho muža. Naša sebarealizácia súvisí s naším nahým vnútrom.
Poznáme ho vôbec? Alebo sa budeme donekonečna maskovať za množstvo práce, čo ešte musíme urobiť? Za povinnosť otročiť deťom a seba potláčať? Možno stačí sa pred spaním pravidelne pýtať samého seba, čo máme urobiť, aby sme najlepšie vyjadrili, kým sme. Naše vnútro nás spoľahlivo povedie, ženy do schopnosti byť dámou a mužov do schopnosti byť ozajstným chlapom, nie iba príveskom zdanlivo silnej ženy vyprahnutej vo svojom vnútri, zúfalo túžiacej po zvoľnení tempa.
Nežne,
Kamila
