Keď si prezerám staré fotografie, hodnotím tam výraz na mojej tvári, ale už nehodnotím prečo je tam. Už si nespomeniem, že na tej-ktorej fotke som bola zamračená, lebo som sa na niekoho hnevala, a nie preto, lebo mi svietilo do tváre slnko. Už nepozriem na to, že v mojich očiach je viac, ako len zle odrazené svetlo, že sú tam výčitky. A už vôbec nehodnotím, že človek stojaci vedľa mňa má v očiach smútok, pravdepodobne kvôli mne.
Nepozeráme sa na druhých, keď hovoríme, čo si myslíme. Nezaujímame sa o to, ako sa asi cítia, keď na nich kričíme, hádame sa s nimi. Čo by sa stalo, keby sme raz mlčali a radšej sa zahľadeli niekomu do očí? Namiesto kriku jeden pohľad. Ak by existovalo zrkadlo, ktoré by ukazovalo povahu človeka, mnohí z nás by asi boli podobní netvorovi než človeku. Ktovie, či by sme sa potom dokázali pozerať na seba tak bezstarostne. Nehnusil by sa nám už len obyčajný pohľad?
Ako by sa veci vyvíjali, keby som si namiesto hádok radšej zahryzla do jazyka? A keby som si kontrolovala tón hlasu a nekričala bez rozmyslu? Ja osobne si myslím, že by sme sa mali pokúsiť vcítiť do toho druhého. Veď nám sa tiež nepáči, keď nám krivdia, tak prečo to máme robiť my? Alebo sa bojíme zistenia, že pravdu majú tí, ktorí hovoria, aby sme boli ticho? Tí, na ktorých kričíme, ktorým ničíme život, ku ktorým sa nesprávame najlepšie? Boli by sme potom horší, keby sme uznali pravdu trpiacemu?
Hovorí sa: „Pes, ktorý šteká, nehryzie.“ Čo ak je uhryznutie aj ten štekot, ten krik? Potom ak bude ticho, pokojne sa môžem pozrieť do zrkadla a s úsmevom na perách si povedať: „Dnes vyzerám dobre.“ Mala by som na mysli svoj vzhľad?
