V modernej spoločnosti sa uplatňujú moderné zásady. Dnešný učiteľ by mal byť vyškolený najmä vo svojich prejavoch a v psychológií človeka, konkrétne dieťaťa, ktoré má vzdelávať (okrem iného by sa mal rozumieť problematike, ktorej sa venuje, čo pokladám za samozrejmosť). Ale aké budú požiadavky na učiteľa v škole budúcnosti, keď ten dnešný občasne, tak povediac, „nemá čo robiť“ vzhľadom na moderné prístupy k vzdelávaniu – žiaci si majú väčšiu časť učiva naštudovať samostatne s použitím vlastných zdrojov? Aká bude rola učiteľa v postmodernej spoločnosti? Budú sa jej myslenie a názory vyvíjať ďalej, alebo postupne začínajú stagnovať? Zmenia sa kompetencie učiteľa? Vytvoria sa nové, alebo sa spoločnosť vráti ku kompetenciám už použitým v predchádzajúcich procesoch vzdelávania a rozvoja osobnosti mladého človeka? Ako to bude vplývať na „učenca“? Bude vôbec nejaká škola, alebo sa budeme vzdelávať doma – samo štúdiom – a už len prídeme na preskúšanie z problematiky, ktorú si sami zvolíme?
Tak na tieto otázky sú v dnešnej dobe odpovede zatiaľ nejasné. Osobne si myslím, že naša spoločnosť sa v minulom storočí vyvíjala až príliš rýchlo a v tomto období už len čerpáme a vstrebávame do seba získané poznatky a učíme sa žiť v znamení už dosiahnutého pokroku. Začíname sa riadiť heslom: „Zastavme pokrok, pre pokrok samotný.“ Čiže nasilu robený pokrok v konečnom dôsledku môže spoločnosť posúvať vzad, namiesto vpred. Týmto dosiahneme prirodzený pokrok, ktorý má väčší účinok, ako ten umelo vytváraný.
To isté sa deje v školstve ako takom. Umelo vymýšľané kompetencie môžu samotný proces rozvíjania osobnosti dieťaťa spomaliť, či dokonca zastaviť úplne. Čo myslíte, nikto sa ešte nezamyslel nad tým, ako je možné, že v dnešnej dobe je viac mentálne postihnutých detí ako bolo v minulosti? A že v dnešnej dobe je oveľa menej malých géniov, tých výrazných géniov, ktorí urobia objav storočia vo svojich pár rokoch? Ale zamyslel, lenže urobil presný opak toho, čo mal, aby to mohol zvrátiť. Začal siliť do pokroku, vymýšľal nové metódy, vraj preto, že tie zastarané metódy zdegenerovali moderné deti, a dosiahli sme tým naozaj pravý opak. Silený pokrok spustil masovú degeneráciu detí, ktorá sa dá zastaviť len prirodzeným pokrokom. Teda ak kompetencie učiteľa v škole budúcnosti nebudú umelo stanovené, ale prirodzene vyplynú z myslenia spoločnosti v danej dobre a plne sa prispôsobia potrebám jednotlivca vychovávaného onou, práve spomínanou spoločnosťou, tento proces rozvoja „vzad“ by sa mohol zvrátiť a táto skutočnosť by mohla ostať už len nepríjemnou spomienkou.
V praxi by to malo vyzerať nasledovne. Učiteľ a tiež spoločnosť, si začnú všímať jednotlivcov a ich potreby namiesto toho, aby sa zaoberali faktom, že už dlhšiu dobu nevymysleli nič nové. Veď načo vymýšľať niečo nové, ak nás to má vrátiť späť? Predstavme si, kde by sme takýmto spôsobom došli o niekoľko desaťročí. Hádam by sme sa vrátili aj do doby kamennej. Ide nám o to?
Spoločnosť teda začne aplikovať do vzdelávacieho procesu tie metódy, ktoré budú vhodné pre každý jeden jej článok zvlášť, bez ohľadu na to, či sú staré, či nie, či už boli použité, alebo nie. Týmto postupom by sa mal po čase eliminovať nárast čísla vyjadrujúceho počet mentálne postihnutých detí a detí zdegenerovaných spoločnosťou. Inak povedané, spoločnosť by sa zbavila tých chorých článkov, ktoré zdržujú posun vpred.
Po absolvovaní týchto krokov už môžeme hovoriť, že nejaká škola budúcnosti existovať bude a tiež môžeme smelo vyhlásiť, že kompetencie učiteľa v nej by sa nemali výrazne líšiť od tých dnešných kompetencií, ktoré sa v súčasnosti už zavádzajú do vzdelávacieho procesu našej spoločnosti.
