Chytá ma nostalgia... na každodennom "fejsbuku" prechádzam okolo starých lások a chytá ma pocit že som možno prepásla pár hodín zbytočným plačom.. Každý má už ten svoj zaužívaný život...Nik už necíti pocit túžby byť niekomu blízky. Škola skončila končia aj priateľstvá? skvelé....Načo nám potom bolo osem rokov budovania niečoho "dôleziteho" .. Načo boli dni premrhané "detskými" hádkami po ktorých sa z nás stávali ešte väčší "priatelia" na "život a na smrť" ??
Sedím na posteli a zamyslene sa pýtam sama seba načo nám boli "BÝVALý" ak sa na nich pre stroskotaný "vzťah" ani nevieme poriadne hnevať.. Je mi do smiechu z toho ako sme sa na seba dokázali urazene pozerať a teraz keď sa vidíme na ulici hodíme sa okolo krku jeden druhému..
Jedno nostalgické ďakujem by sa možno pre pár ľudí našlo..ale načo keď ho už odo mňa nečakajú? Začínam sa zamýšľať či moje "bytie" malo vôbec nejaký cieľ, nejaký zmysel...Nejakú podstatu..
Sledujem že zásadoví ľudia plní presvedčenia sa menia na polovičných HIPÍKOV ktorým je všetko jedno.
Sexi chlapcom pomaly dorastajú bruška a dlhé vlasy... Bifľoši sa začínajú túlať po diskotékach a aj keď trošku neskoro ale predsa objavovať to čo znamená žiť..
a JA??
ja sa každý ďeň prechádzam po tej istej ulici ako pred rokmi s rukami vo vreckách a s tou istou flegmatickou chôdzou..
ale predsa je na mne niečo iné...vyrástla som..dospela...Už niesom hravé dievčatko čo bralo schody po dvoch..Som žena čo berie radšej všetky schody čo jej život dal aby nepremeškala podstatný krok..aby nestratila ani jednu BÝVALÚ lásku...aby neoľutovala ani jednu slzu čo niekomu daruje aby nezabudla na ani jedného NAJLEPŠIEHO priateľa..aby nezahodila ani jedno OBJATIE plné zmiešaných pocitov z toho akí sme boli naivní...aby neprišla ani o jeden ÚSMEV...o jeden postreh že naozaj VYRÁSTLA....DOSPELA...
