Čas meriam na kroky, čo prejdem po dávno schodenom chodníku..
Čas meriam na mená všetkých rolníkov..
Čas meriam na zničené podrážky..
Čas meriam na fleky z kuchynskej dlážky..
Čas meriam na výkriky do tmy..
Čas meriam na zničenie hmly..
Čas meriam na farbách masky..
Čas meriam na kúskoch lásky..
Čas meriam na hodiny..
Čas meriam na členov rodiny..
Čas meriam na krokodílove zuby..
Čas meriam na rozbité huby..
Čas meriam na diery v eidame..
Čas meriam na svet čo sa zločincov zastane..
Čas meriam na životnosť servítky..
Čas meriam na textil,do nitky..
Čas meriam na múry stratené..
Čas meriam na životy spasené..
Babička mala staré hodinky... vždy vravela, že boli dedkove....vraj budú patriť tomu, ktorého vezmem do rodinky..Keby vedela, že to nieje tak ľahké, hľadať pravé...že dobrí muži nerastú na stromoch..Keby vedela, že nikdy nenájdem úplnu dokonalosť, nikdy by mi ich nezverila...Vtedy mala 70...Pekný vek. Nosila som ich v puzdre v batohu do jej 75. narodenín. Vtedy sa ma spýtala, či už som našla muža snov, chlapa čo ma bude milovať a čo sa postará o moje potomstvo, po ktorom tak nesmierne túžila..Len som ju nežne pohladila po vlasoch a povedala, že ja mam ešte času dosť. Aj keď mi ťahalo na tridsať a chlapov som priam uháňala..Akosi nikdy neprišiel ten správny..Vlastne, ja som ešte nebola ani poriadne zaľúbená.. hádam si nevezmem prvého, čo sa na mňa zavesí s nádejou dobrého sexu...Babička sa na mňa hrejivo pozrela a povedala niečo v zmysle, že by sa toho chcela ešte dožiť... Ironicky som na ňu zazrela a pomyslela si, že to mám naozaj času dosť..Keď som prišla domov, vybrala som ich z batohu a zavesila na rám zrkadla...Myslela som , že budú tou správnou motiváciou, keď ich každé ráno uvidím..
Opäť som babičku videla keď mala 83 rokov...Ležala v truhle.. Oči mi zalievali slzy a dedkove hodinky som zvierala v dlani...Hanbila som sa, že som babičke nedokázala splniť jediné želanie a to len pre moju neustúpčivu prieberčivosť a tvrdohlavosť..
Keď som došla domov hodinky som zavrela do šperkovnice...Nechcela som nič čo by mi moju tvrdú ranu pripomínalo...
Po troch rokoch, keď som sa sťahovala, sa stará šperkovnica náhodou rozsypala v strede cesty a na hodinkách sa rozbilo sklíčko....Keď som ich zbierala spomenula som si na starkú...v akých bolestiach umierala...na starkého, ktorého som poznala len z jej rozprávania...a na bolesť,čo ma spaľlovala čím ďalej viac..a viac...
Zaumienila som si, že ich dám opraviť pre prípad núdze..bola som čerstvá štyridsiatnička, už sa trebalo spamätať..K hodinárstvu som to nemala ďaleko a tak som šla hneď...Vošla som dnu a za pultom stál on...Muž môjho života.Vedela som to, len čo som otvorila dvere...On bol ten ktorého som roky hľadala.Ledva som zo seba vysypala čo chcem..Zadíval sa na mňa hlbokými očami a prikývol. " Budú hotové v štvrtok poobede, vyhovuje vám to?" Bez námietok som súhlasila. Nesmelo sa na mňa zadíval a tvrdým hlasom sa spýtal:"smiem vás potom niekam pozvať?" Bola som ako zhypnotizovaná...
V štvrtok som sa celá vyparádená pustila smerom k obchodu. Na dverách vyselo smútočné oznámenie..a neverili by ste..ale oznam pre mňa.. Najprv som si ho nevšimla.Z fotky na smútočnom oznámení sa na mňa díval muž môjho života presne pohľadom, ktorý mi bol tak verne známy...Podlomili sa mi kolená a pri páde na zem som si všimla druhý lístok. Dalo mi zabrať kým som ho cez slzy prečítala..Písalo tam: " Majiteľovi hodiniek-zákazka číslo 4343(moja) chceme oznámiť,že svoje hodinky nájde na polícii.
Ani neviem ako rýchlo som utekala... zrazu som stála pred tou budovou a chcela som vedieť čo vlastne sa stalo.
Po polhodine sa ku mne predral nižší policajt s plešinou:"Pani, tie hodinky sú vaše?" Prikývla som.." Pán Hronz ich mal so sebou, keď došlo k tej autonehode, sú značne zničené..Nech sa páči"... Do rúk mi vložil kúsok pokrčeného kovu so zbytkami skla...Babička vlastne mala pravdu...Boli určené LEN PRE MUŽA MOJHO ŽIVOTA...ich dušu si vzal so sebou...
