V jesennom lísti sa mi tratia podrážky tvrdé ako tieto dni.Kráčam však pokojne došlapujem ľahko.Osudy priateľov teču mi pred očami. V slzách topím bolesť predošlých dní...Nebolo to nič neobvykle. Rany už nestíham počítať.Stále padám a snažim sa dvihnúť na svojich zakrvavených rukách. Vieš....vždy som čakala,že mám dosť priateľov. Priateľov, ktorí keď ma uvidia na zemi prídu a dvihnú ma . Omyl!! Dvíham sa sama...z tŕňovej koruny...z klincov...z rán bičom...zo všetkého.
Jediná vec,čo mi ešte ako tak ostala, je duša. Srdce som už dávno rozdala.Každý ma ten svoj kúsok.Dôležití ľudia, ktorí tvoria moje vnútro..Nebyť ich,srdce by som nemala. Ale prečo tu nie sú, keď padám?? Keď ich potrebujem..Nik ma nedvíha.Rozzmýšľam, kedy nastane chvíľa keď už nebudem chciet vstať sama.A vždy vstávam.Pre zmysel ďalšieho dňa..Pre východ slnka, pre úsmev, pre to aby som tu bola...ak by si potreboval...ja tu som. a vy nedokážete?? BLBOSŤ...veď to je pre moje dobro.Stávam sa odolnejšia...Ale prečo mi potom vyčítate , keď si nasadím ochranný oblek??..
Duša...Mám ju? Či už aj ju som zapredala?...neviem. čo by som za ňu chcela? letný vánok..slabý dážď...chvíľu kedy mi šepkáš do ucha"mám ťa rád"...všetko to su malichernosti....chcem za ne kríž....kríž, ktorý už dávno mám. Tvoj kríž. Ty si tu stále. To vďaka Tebe mám chuť na nové ráno.Na nový deň. Deň s Tebou. Ty si to naj čo mám. Bože ty si Láska,Láska tak všadeprítomna a všemožná. Láska čo sa skrýva všade,presne, tam kde by ju nik nehľadal. "VŠADE" je tak strašne nekonkretné, že pokiaľ to nájdeme často sa strácame.Padáme.A spôsobujeme rany sami SEBE.
TY tu však stále si.TY si môj a ja som Tvoja. Navždy a naveky.Priatelia sú na to aby som vedela, ktorým smerom kráčať. Dvihnúť sa musím sama..Na MOJICH rukách ponorených v Tvojej krvi, čo si za mňa dal...Keď spadnem, ležím v tvojom umučení, no aj tak to je stále málo..Ty si sa za mňa nechal pribiť na obrovský, tvrdý a ťažký kríž. A tento dlh ti musím splatiť ..Splatiť mojou hriešnou dušou.
Pane miluj ma naveky tak ako doteraz.. Amen
