Cesta hrdinov SNP je asi najznámejšia a najnáročnejšia turistická trasa na Slovensku. Jej začiatkom je Dukliansky priesmyk na Severovýchode Slovenska a končí až na západe na Devínskom hrade pri našom hlavnom meste. Cestou čaká jej zdolávateľov neľahká púť, veď celá trasa vedie po červeno bielom značení vrchmi pohorí pričom prechádza významnými oblastiami Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas SNP, alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945 sovietskou armádou.
Prejsť ju na jeden raz je veľmi motivujúca úloha. Turista si v 18kg vaku väčšinou zo sebou nesie všetko čo behom dňa potrebuje od zubnej kefky až po stan v ktorom na tejto trase prespáva. Trasa dokopy má 770 km a cesta väčšinou trvá skoro mesiac.
Ja som ju s kamarátom, bývalým spolužiakom z vysokej školy Paťom, prešiel za 24 dní a môžem povedať že je to neľahká, no veľmi oslobodzujúca púť počas ktorej aj keď si zo pár krát siahnete na limity svojich síl, zažijete momenty ktoré sa vám uchovajú v srdci.
Na začiatku sme celú cestu vôbec neplánovali, skôr to bol odvážny krok ako odpoveď na Korona vírus a jej obmedzenia. Ja rád cestujem a ako učiteľ využívam dlhú letnú dovolenku na výjazdy do zahraničia. Tento krát som však mal smolu a tak som sa obrátil na naše Slovensko. Pár krát som sondoval po internete a našiel som SNPčku. A bolo jasné. Do štyroch dní sme stáli na Dukli pri tankoch v Údolí smrti a s cieľom prejsť čo najviac, užiť si to, niečo zažiť ale hlavne vyviaznuť v zdraví.
Už prvé dojmy zo značiek s medveďmi a prvej noci doslova na hraniciach s Poľskom boli usmievavé. Ráno väčšinou vyrážate skoro a tak hneď prvý deň nám skrížilo cestu 70už čulo nabudených diviakov, niektorých s obrovskými rozmermi. Postupne sa lesíkmi plných hríbov a malín suniete Bukovskými lesmi krajinou. Je to stále hore a dole, na vrchu výhľad a na spodku rozmanitá dolina. Stretnete sa aj s civilizáciou, na východe s veľmi príjemnými ľuďmi snažiacimi sa povzbudiť vás všemožnými elixírmi, ohúri vás kontakt s vidieckou architektúrou, najmä v cigánskych osadách máte pocit že tie domy držia iba silou vôle, ale aj krásou kúpeľných miest. Prvými boli Bardejovské kde sme si pred relaxujúcimi Rakúšanmi umývali nohy a obuv v kúpeľnej fontáne. Viete, tu vymeníte proste luxus za potrebu. Už na druhý deň vám nevadí špinavá topánka, na piaty deň že už k vám nepríde pes, po siedmych si vyberáte oblečenie náhodne, už nie podľa pachu, ani čistoty. My sme začiatok mali totiž veľmi zlý, z 11 dní 9 pršalo. Vtedy sa trasa mení na melancholickú a kráčate sám so sebou, podporovaný rytmusom kvapiek bubnujúcich na vašom pršiplášti. Veľa a veľa sebazaprenia, inak to nejde.
Cez Čergov a Šarišskú vrchovinu prichádzate k Volovským vrchom kde sa začínate stretávať aj s tou zlou stránkou objavovania – výrubom lesov, ktorú žiaľ v našej krajine, budete cítiť na každom kroku či už to je cintorín poukladaných zdravých stromov, zvuky pílenia dreva aj v chránených oblastiach, zdemolovných kopcoch, plešatých poliach či trojprúdovky od bagrov uprostred hlbokého lesa. V Slovenskom rudohorí začína ta pravá turistika, už sú to pravidelné tisícky, výhľady začínajú trochu brať dych a stretávate sa aj so zverov ktorú poznáte s knižiek Nat Geo Wild. Sem tam vretenica, vzácna žaba, salamandry, jelene a vlčie stopy. Pri Dobšinej máme kus šťastia a troch vlkov vidíme v diaľke. Ustavične počúvate o potulujúcich sa medveďoch, áno, tie sú naozaj premnožené a okolo každej dediny ich zopár je. Mení sa to a začína to mať proste grády.
No tu je pravidlo, niečo za niečo. Za pekné výhľady zaplatíte energiou a bolesťami. Tie sa striedajú, raz bolí koleno, inokedy bedro, rameno, achilovka. Otlaky po piatom dni neriešite, tie sa stávajú už len nepohodlným spolucestujúcim. Čo vás vie kúsať sú rýchle zmeny počasia, kamienky v topánke, stromy ako prekážky po ceste a komáre. V Telgárte prichádza pošta o 3., takže meškajúca bomba na varenie nám trochu prekazí plány a zrazu máme čas. Nič to, každý voľný čas je dobrý čas. Sušíte mokré veci opraté ručne, trochu ,,apgrejdujete,, výstroj, zahojíte rany, zatejpujete kolená alebo si len lepšie navaríte.
Áno. Jedlo. To je taká naša malá výhra i prehra. Logicky platí, že čím lepšie jedlo, tým viac námahy a času. Väčšinou naše menu vyzeralo tak, že raňajkami bola saláma, ak doprial Boh s chlebom, ak doprial druhý krát so zeleninou (druhý krát ale väčšinou nedoprial), na obed to bola wifonka s párkom, alebo s cibuľou, kusom niečoho pevného. Večera mala byť grandióznym finále – opečená klobása, cestoviny kura na paprike alebo konzerva zohriata na variči. Viem že to neznie ako Coolňa, ale je vám to jedno, je to teplé a vaše telo to začína meňiť na látky už v krku. Proste – čím ľahšie, úspornejšie a trvanlivejšie – tým lepšie. Nohy sú večer pripravené už iba na vodorovnú polohu, očakávajú mäkkú matrac. A prd. Spíte v jednej polohe, maximálne dvoch ak konštalácia vesmíru dovolí a v jednakom momente sa pohnete vy aj spoluležiaci v stane. Stan je super, ale nie 24 dní po sebe. Preto si niekedy doprajeme útulňu a jej tvrdé dosky. Takže z ružového spánku sa tešíte leda v horských chatách.
Najmä v Nízkych Tatrách to je prekvapivo dobré, útulne aj chaty sú honosné, sem tam s pivom (dopriali sme si jedno každých 100km). Tu stretneme už aj viac ľudí a sem tam SNPčkára ktorý ide z Devína na Duklu. Vymeníte si info, kde je prameň, kde sú vraj macovia. Dáte si pac a pokračujete. Kráčate s výhľadom na vysoké Tatry, vidíte doliny a skaly, pred vami a po stranách kamzíci, hory sú vyššie, no zdá sa vám že nie ťažšie. Najmä Kráľova hoľa bol strašiak a padla za 2 hodiny. Chopok je raj, kamenný oblúkový chodník od Ďumbiera alebo trávnaté plochy na Ďerešoch kde sa normálne lyžuje.. Ak zídete Chochuľu (čo nie je med) pristanete na Donovaloch, vstupnej bránke do Fatry. Tu už je aj viac síl, nohy sú zvyknuté, z 30km zrazu prejdete 38km a po dlhej stope Tatrami tu máte aj potraviny. Smrdíte ako pes, no čo tam po tom. V reštike si plesknete tri chody, tri radlery, dobijete mobil, pozriete si noviny vo svete a s úsmevom ďalej.
Pramene sú tam úžasné, ako keby ste pili Fatru (veď aj pijete), kopce ako z rozprávok (veď aj že niektoré sú). Zvláštne si na to spomínať takto spätne, ale najkrajší zážitok je práve odtiaľ kedy po 40 km chôdze, už pomerne zralý do šalátu, sa nám zjavil stred Európy, kostol kde nás kapucíny nechali prespať. Kde sme im vypili tri litre mlieka a zjedli celý med. Kde nám SNPčkar Marek (ktorý raz ako náhodou objavil po ceste rovnako vyčerpaný jablko odložené pri Jahodnej na stole) zaplatil pizzu, pridal sa k nám na 4 dni a pri jeho rozprávaní príbehu o jablku sme zistili, že to jablko som tam nechal ja zo slovami, že si ho niekto určite nájde. A Marekovi bodlo vtedy asi viac než nám u Kapucínov tá objednaná pizza.
Rozišli sme sa na Strážovských vrchoch niekde pri Tepliciach kde sme mali s Paťom deň voľna u mojej snúbenice Barborky. Nohy sa nevedeli vyžiť v tamojších kúpeľoch tak im bolo dobre. Preto keď sme ráno vyrazili akoby zabudli chodiť. No len čo sa rozbehli zdolali sme českú stranu SNPčky za 1 deň. A už o ďalšie 4 sme prešli Biele a Malé Karpaty a stáli na Kamzíku pri Bratislave. Tu mám veľmi zmiešané pocity, tak sme sa tešili na koniec, hnalo nás na niečo veľkolepé!.. a privítali nás milióny komárov a veľmi čudný ľudia, ktorý nevedeli odzdraviť tak ako to vedeli východniari, ani sa porozprávať tak ako to vedeli chatári. Hold, na tej ceste zažijete všeličo, z každého rožka troška. Na Devíne sme sa zvítali so snúbenicami, Paťovi prišli aj rodičia, mňa prekvapili svokrovci. Bol to proste len usmievavý koniec, kapitola skončila.
SNP je teraz už aj pre mňa najťažšia, no už zdolaná turistická trasa. Je to pot a drina, no vynahradí vám to každý výhľad. Je to nekonečná cesta, ale dá vám každý deň možnosť zbierať maliny, čučoriedky a jahody. Dá vám zle spať ale vidieť popri tom západy a východy slnka. Dá vám bolesti v nohách o akých ste nemali ani predstavu, ale oddychovať v lese kde vám spievajú vtáci. Vždy vám to tá príroda vráti. Ak som o niečo prišiel počas tejto cesty, našiel som oveľa viac.
Cesta SNP vám zaberie okolo 1 a pol milióna krokov a skoro mesiac. Za 24 dní som prešiel Slovensko a zistil som, že máme najkrajšiu krajinu na svete, ale žiaľ, asi najhlúpejšie sa o ňu staráme. Videl som, že podať ruku je vždy lepšie ako zavrieť dvere. Že nechať prírodu na pokoji sa oplatí. A určite o tom vie aj tých 200 chrobákov ktoré som nezašliapol, ale radšej som zmenil krok. Nebolo najkrajšie miesto, ani najlepší výhľad. Bola to jedna cesta. A určite stála za to.
