Viem, že na Slovensku nie je moderné vidieť veci optimisticky, ale aj tak si dovolím tento prehrešok voči našej prostonárodnej zvyklosti. Tak nech mi je odpustené :)
Rozhodol som sa, že tak, ako som dlhé mesiace na mojom blogu šomral pod dojmom bezvýchodiskovej situácie v našej spoločnosti spravovanej podivnou predchádzajúcou garnitúrou, tak v mene vyváženosti teraz venujem priestor aj diskriminovanej protistrane - novému brieždeniu v duši utrápeného Slováka.
Viem, že zvonku to vyzerá, ako keby sa na našej politickej scéne po voľbách nič nezmenilo. Viem, že mnohí v depresii prehlásili, že nabudúce už voliť definitívne nepôjdu. Keby som bol odkázaný iba na apokalyptické palcové titulky z médií, tiež by som optimizmom neoplýval. Skutočnosť je však iná.
Môžete mi veriť, že sa toho zmenilo veľa. Viac, než je možné na prvý pohľad vidieť. Netvrdím, že sa zlepšilo všetko, ale ten trend zlepšenia je citeľný. Chce to čas a výsledky sa dostavia. Nie všetko sa dá vyriešiť za mesiac, nie všetko za pol roka, nie všetko sa dá vytrúbiť do sveta. Dôležité však je, že ľady sa pohli a zastaviť ich už nebude také jednoduché.
Viem, že mi mnohí neuveria. Viem, že nado mnou mnohí mávnu rukou a mnohých diskutérov týmto necitlivým optimizmom rozdráždim, no nedá mi inak.
Na Slovensku jednoducho nadišiel čas ísť si tú stokrát zahodenú flintu zo žita konečne vyzdvihnúť.
