Minule som dostal otázku, či program boja proti korupcii strany SaS vôbec prináša nejaké významné zvýšenie transparentnosti správy verejných zdrojov, keď už dnes máme k dispozícii Zákon o slobodnom prístupe k informáciám (tzv. infozákon). Moja odpoveď znie, že tých pár nenápadne pôsobiacich viet v programe prináša v skutočnosti jednu z najvýznamnejších zmien v chápaní transparentnosti hospodárenia s verejnými prostriedkami na Slovensku.
Vznik infozákona bol síce bezpochyby správnym krokom smerom k prehľadnejšiemu fungovaniu verejného sektora, má však jeden veľký nedostatok. Musíte pri ňom vedieť položiť konkrétnu otázku. Ťažko sa potom môžete opýtať na informáciu o udalosti, o ktorej vôbec neviete, že nastala. Typickým príkladom sú rôzne utajené zmluvy a záhadné finančné plnenia, o ktorých sa verejnosť dozvedá zásadne iba náhodou. Okrem tejto "drobnosti" verejné inštitúcie pri hľadaní výhovoriek, prečo požadované informácie nemožno sprístupniť, uplatňujú takú vysokú mieru kreativity, že ich v nej častokrát musia brzdiť dokonca súdy. Ak sa potom ešte jedná aj o hospodárenie s verejnými prostriedkami v akciových spoločnostiach vlastnených štátom alebo samosprávou, infozákon definitívne melie z posledného.
Jedinou cestou ako sa vyhnúť zbytočnému a nekonečnému naťahovaniu sa o to, čo sa má, kedy sa to má a komu sa to má zverejniť, je zavedenie povinnosti automaticky zverejňovať na internete "všetko". Všetky inštitúcie hospodáriace s verejnými zdrojmi (t.j. aj spoločnosti ovládané subjektmi verejnej správy) by mali každý mesiac zverejňovať informácie o všetkých ich uzatvorených zmluvách, všetkých faktúrach, a tiež aj všetkých významných finančných transakciách. Bez vypisovania žiadostí, bez časových prieťahov a bez infantilných výhovoriek.
Aby sa nikto nevyhováral na organizačnú náročnosť tejto požiadavky, plne postačujúcim riešením by bolo uverejňovanie údajov hoci aj v nespracovanej - tzv. "surovej" forme. To je totiž vo väčšine programov otázkou pár jednoduchých úkonov. Dozaista sa potom nájde dostatok šikovných analytikov, ktorí tieto údaje s nadšením premenia napr. na prehľadnejšie tabuľky a grafy presne šité na mieru potrebám širokej verejnosti.
Predstavte si ministra, primátora, starostu, či prednostu úradu v situácii, v ktorej má možnosť za šťavnatú odmenu dohodiť spriatelenej osobe superkšeft s vedomím, že maximálne do mesiaca sa o všetkých podstatných detailoch dozvie celé Slovensko. Porozprávať potom mrzutým občanom rozprávku o tom, že na školy, kanalizáciu, cesty a nemocnice peňazí ako obvykle niet, môže byť pre neho vskutku zaujímavým adrenalínovým zážitkom.
