Všetky tie daňové priznania, meniace sa odpočítateľné a neodpočítateľné položky, zložité prepočty, daňové kontroly, pokuty, kvantá článkov, publikácií, každoročne objemom narastajúce knihy daňového poradenstva, nekonečné spory o tom, či je v poriadku, že sa zamestnanci transformujú na živnostníkov, hádky o výške dane, o tom, či má byť progresívna alebo rovná, celá táto gigantická agenda týkajúca sa viac ako 2 miliónov zárobkovo činných osôb má za výsledok dlhodobo iba 13%-ný podiel na celkových príjmoch do štátnej pokladnice. Ilustrované je to nasledujúcim grafom, kde zelenou je vyznačená daň z príjmu fyzických osôb, modrou daň z príjmu právnických osôb a žltou ostatné príjmy štátneho rozpočtu.
V kontraste s týmto podielom tvoria približne 70%-nú položku ostatných príjmov štátu (vyznačená žltou farbou) takmer výlučne DPH a spotrebné dane. Plátcov DPH je cca 176 tisíc a plátcov spotrebných daní je cca 4 tisíc, takže réžia spojená s výberom týchto daní je spojená nielen s oveľa menším počtom subjektov, ale je aj oveľa priamočiarejšia a napriek svojej skutočnej významnosti je sprevádzaná zanedbateľnou medializáciou na pozadí. Zamyslite sa nad neustálymi zmenami zákonov týkajúcich sa dane z príjmov a nájdite na grafe ich jednoznačný viditeľný medziročný dopad, ktorý by potrebu týchto zmien ospravedlnil. Áno, vidíte dobre, celý neustále dolaďovaný systém výberu dane z príjmu fyzických osôb je iba veľkým krikom pre nič.
Ak by sme žiadnu daň z príjmu fyzických osôb nevyberali, ani by vlastne v hospodárne spravovanom štátnom rozpočte nechýbala. Ušetrili by sme na nemalých nákladoch spojených s jej výberom a taktiež konečne prestali zbytočne politicky a ekonomicky dráždiť celú spoločnosť. Fakt, že tieto prostriedky smerujú v súčasnosti do samospráv je iba úradníckym nastavením a rovnako by finančným zdrojom samospráv mohla byť ktorákoľvek iná časť príjmu rozpočtu. Potenciálny strašiak v podobe výrazného výpadku príjmov zo štátneho rozpočtu je iba nástrojom politickej propagandy, pretože tieto novovzniknuté voľné prostriedky ľudí by si v konečnom dôsledku aj tak našli svoju cestu do štátnej kasy prostredníctvom spotrebných daní a DPH.
Pripúšťam, že na úplné odstránenie tejto anachronickej dane zrejme hneď zajtra nevznikne dostatočná spoločenská požiadavka, ale pre začiatok by sa adekvátne k jej výnosnosti mal aspoň proces výpočtu a výberu odbremeniť od neuveriteľne zbytočných komplikácií. Alternatívnym riešením by mohol byť aj medzikrok, vďaka ktorému by mal mať každý plátca právo rozhodnúť o cieľovej destinácii dane z príjmu sám. Na opačnej strane by štát mal radšej prestať plytvať prostriedkami na ciele, ktoré plní extrémne neefektívne alebo neplní vôbec.
Áno, už počujem reči o naivite, utópii, anarchii a podobne, daň z príjmu však vôbec nie je nutnosť a vôbec tu nebola odjakživa. Jej historický zrod stál výhradne na potrebe financovania monarchistických vojenských ťažení a neskôr ju akýmsi nedopatrením zabudli zrušiť. Na svete dokonca existujú krajiny, kde sa daň z príjmu fyzických osôb nevyberá a napriek tomu je tam úplne samozrejmé, že každý zárobkovo činný občan považuje za otázku cti venovať časť svojich príjmov na dobročinné účely.
Zmysel pre dobročinnosť máme v sebe hlboko zakorenený a vedci dokonca zistili, že máme preň vyhradenú špeciálnu zónu v mozgu, ktorá nám vytvára dobrý pocit z darovania ale výhradne za predpokladu, že sme darovali dobrovoľne. To je v ostrom protiklade so súčasnou výpalníckou podstatou výberu dane z príjmu, takže si ovplyvnení týmto nátlakom ani nevieme predstaviť, že by sme na konkrétny cieľ dokázali prispieť časťou našich príjmov dobrovoľne a s radosťou.
