Jednoducho. Sú realizované zmluvami, ktoré sú zo strany štátu nevypovedateľné alebo ťažko vypovedateľné. Taký nástenkový tender bol niekoľko mesiacov podľa vyhlásení jeho tvorcov to najlepšie, čo sa pre blaho občana dalo urobiť a dnes zisťujeme, že zmluvu, ktorú štát na základe neho uzavrel, nemožno len tak ľahko vypovedať. Pritom je fascinujúce, že pozornosť sa neustále sústreďuje na otázku, či v tendri figurovala nástenka alebo verejná tabuľa, ale skutočnosť, že sa štát pravidelne dobrovoľne zbavuje najdôležitejšieho ochranného prvku zmluvných vzťahov, dvíha zo stoličky len málokoho.
Zrejme právnici, ktorých služby náš štát využíva v procese verejného obstarávania, vždy nejakým nedopatrením pri tvorbe zmlúv zabudnú na to, čo sa učili v prvom ročníku svojho štúdia. Vedome píšem "nedopatrením", pretože neverím, že by napríklad taký architekt dobrovoľne navrhol most naschvál tak, aby sa zosypal hneď po prejazde prvého auta. Alebo som ešte stále príliš naivný?
Vo svetle podivných štátnych kontraktov s firmami, ktorých zázemie je prinajmenšom pochybné a najnovšie už aj stratené niekde v americkom lese, vyznieva konštatovanie ministra financií o tom, že sme so znižovaním štátnych výdavkov na hrane a viac sa už ušetriť skutočne nedá, ako škodoradostný úškľabok do tváre všetkých ľudí, ktorí si každý mesiac a každý rok musia na tento trápny cirkus poctivo kupovať vstupenky.
Právne zabezpečený spôsob, akým sa rozhadzujú naše spoločné peniaze, sa nedá nazvať inak ako nebotyčnou drzosťou. Naši vyvolení z vyvolených si vsádzajú v najluxusnejšom výhernom automate, v ktorom sa dá prehrať jedine vtedy, ak zrovna vypadne elektrický prúd. Kým je však táto zázračná mašinka pod prúdom, výhry z nej padajú kráľovsky vysoké...
